Archive of Our Own ^beta

Chapter Text

Charles May bol na ceste už od skorého rána. Čakal ho ešte posledný úsek cesty do Tularosy, maličkého mestečka na juhu Nového Mexika, kde ho dočasne pridelili ako zástupcu šerifa, aby pomohol pri riešení krádeže koní z Endersonovej farmy. Nechápal síce, prečo sa musel práve on trepať zo Saint Louisu až sem, ale nereptal. Mal svoju prácu rád a využil každú príležitosť na cestovanie a zmenu prostredia.

Keď však minul tabuľu označujúcu hranice mesta, mal pocit akoby sa vrátil v čase. Takmer hneď za tabuľou končila asfaltová cesta a koleso jeho jeepu nabehlo na riadnu jamu. Charlie bolestivo skrivil tvár, keď sa auto zatriaslo a veľký nemecký ovčiak v zadnej časti jeepu, oddelenou mrežou, prostesne zakňučal.

„Prepáč, Dojan...“ zamrmlal a skontroloval svojho štvornohého priateľa v spätnom zrkadle.

Ulice a cesty v Tularose skutočne neboli asfaltované, tvorila ich len udupaná hlina, takže keď po nej prechádzalo auto, dosť sa prášilo, ale ako mal Charlie možnosť si všimnúť, zas tak veľa áut tadiaľto neprechádzalo. V duchu poľutoval majiteľa čerpacej stanice na začiatku mesta, ktorého tržby asi netrhali rekordy... Celá Amerika sa modernizovala, len táto dedinka, ktorá sa veľmi prehnane nazývala mestom akoby zaostala niekde v roku 1900.

Ktovie, či tu už vedia, že vojna skončila. Pomyslel si Charlie sarkasticky.

Zastavil pred poschodovou budovou, ktorá mala byť šerifskou kanceláriou, a sťažka si povzdychol, keď uvidel nakrivo visiacu tabuľu s nápisom SHERIFF OFICE. Začínal mať čím ďalej tým väčší pocit, že ho sem poslali za trest. Budova však vyzerala byť opustená. Vystúpil a chvíľu sa obzeral. Potom zbadal ísť po chodníku (aspoň ten bol dláždený mačacími hlavami, hoci nie príliš kvalitnými) dve dámy, šikujúce sa navzájom pod pazuchami a očividne vracajúce sa z nákupov v dobrej nálade a družnom rozhovore.

Dobehol ich a zdvihol ruku na pozdrav. „Zdravím dámy! Nevedeli by ste mi, prosím povedať, kde by som našiel miestneho šerifa? Sama... Sama...“ jedným okom nahliadol do svojho vreckového zápisníka. „Hawkinsa.“

„Sama? Toho teraz asi zastihnete v indiánskej rezervácii Mescalero.“ odpovedala staršia zo žien.

„Ak sa teda nemýlime.“ dodala mladšia a obe sa rozosmiali. Charlie nepochopil na čom.

Nervózne sa usmial. „A vedeli by ste ma tam nagviovať?“

„Och, pôjdete stále rovno po tejto ulici a potom sa dáte doprava. Nemôžete to minúť, je tam tabuľa.“

„Vďaka.“ odpovedal a už opäť nastupoval do auta.

„Nie je zač, fešák!“ zavolali za ním.

Ak takto vyzerá „civilizované“ mesto, ako potom asi bude vyzerať indiánska rezervácia? Pomyslel si, už teraz si uvedomujúc, že pobyt tu bude dlhý a náročný.

-

Rezervácia Mescalero na tom nebola o nič lepšie, ale zase ani o nič horšie ako samotné mesto. Počet riadnych budov sa viac-menej rovnal počtu drevených chatrčí, nie príliš bezpečných na bývanie a dokonca tam zahliadol aj dve-tri autá. Boli to síce dezolátne modely, ktoré pravdepodobne držali pokope už len silou hrdze a enormne silnej vôle, ale započíta sa.

Šerifa si všimol takmer okamžite, ako sa nad niečím skláňa. Obďaleč postávala skupinka pôvodných obyvateľov a pozorovali ho nevraživím pohľadom.

Charlie si prstami začesal plavé kučery na temeno, do čela si nasadil klobúk. Naučeným pohybom poopravil šerifskú hviezdu pripnutú na košeli a vystúpil. Prešiel k zadnej časti auta a otvoril kufor. „Hop!“ dal pokyn a pes okamžite vyskočil, vystieral si končatiny a vďačne vrtel chvostom.

„Pán Hawkins? Som Charles, Charles May. Poslali ma so Saint Louis na výpomoc.“ predstavil sa. Oslovený mu však nevenoval najmenšiu pozornosť.

„Mŕtvy.“ mrmlal si do hustej, neupravenej, šedinami pretkanej brady. „Mŕtvy, ako zákon káže. Zavraždený, ak sa nemýlim.“ prikyvoval sám sebe.

„Prosím?“ nerozumel Charlie a až teraz si všimol, že sa skláňa nad mŕvolou muža.

Sam sa opäť vystrel. „Elias Grayson, miestny. 60 rokov. Slobodný, bezdetný. Našli ho dnes ráno. Tak, čo si myslíte?“ vysypal na neho.

„Ja?“ opýtal sa Charlie a zmätene zažmurkal.

Sam prevrátil oči. „Bože, chlapče a to o vás vraveli, že ste inteligentný. Isteže vy! Ako mi môžete pomôcť s vyšetrovaním, keď mi nepoviete svoj názor??“

„A-ale to m-musí byť nejaký omyl, ja som mal prísť vyšetriť krádež koní...“ zakoktal sa.

Mávol rukou. „Joooj, to už je stará vec! Starý Enderson už je trochu senilný, zabudol, že tie kone predal. Bol som u neho, videl som kúpne zmluvy aj listy vlastníctva, všetko je v poriadku. No ale keď ste už tu, aj tak môžete byť užitočný, ak sa nemýlim.“

Charlie svojej situácii začínal rozumieť čím ďalej tým menej, ale Sam ho stále prepaľoval zvedavým pohľadom, a tak sa poddal a teraz sa on sklonil k telu. Nebola to prvá mŕtvola, ktorú videl a vlastne ani prvá vražda, ktorou sa zaoberal. „Oblečenie má čisté a moderné, ruky bez mozoľov, nechty opílníkované, bol z vyššej vrstvy, nepracoval manuálne. Zrejme pred smrťou napísal do prachu iniciálu vraha…” ukázal na S vyryté do zeme. Prst mŕtveho bol ešte zaborený do zeme. „Nevidím žiadnu strelnú ani bodnú ranu. Na krku takisto žiadne stopy, takže príčina smrti na prvý pohľad neznáma. Okolo sú stopy po zápase a na tvári obeti sú podliatiny a škrabance, na to ale nemusel nutne zomrieť, ak nezačal vnútorne krvácať. Viac by nám mohla prezradiť pitva...“ ak tu vôbec majú niečo také ako súdne lekárstvo. Dodal Charlie v duchu, no potom si bližšie prezrel hlavu mŕtveho a zarazil sa. Otočil sa na Sama. „On je oskalpovaný.“

Sam prikývol. Charlie okamžite otočil hlavu smerom k Indiánom postávajúcim obďaleč.

„A napriek tomu to nutne nemuseli byť Indiáni.“ upozornil ho.

Vstal. „Svedkovia?“

Sam pokrútil hlavou. „Nerobte to. Nechoďte za nimi s tým, že už chcete jedného z nich obviniť.“ varoval ho.

„Niekde začať musím.“ nedal sa Charlie, možno ani nie nutne preto, že by Apačov skutočne podozrieval, skôr preto, že chcel proste s nimi skutočne hovoriť.

„Tvrdohlavosť majú mladí ľudia v krvi, ak sa nemýlim.“

Charlie rýchlo pochopil, že túto prípoviedku ak sa nemýlim používa Sam za každou druhou vetou a hneď aj pochopil, čo bolo dámam na ulici také smiešne. „Uvidíme sa v kancelárií.“ zamrmlal a vyťahujúc zápisník vybral sa k prizerajúcim.

Všetci pred ním inštinktívne cúvli aspoň o krok okrem jediného. Stál pred ním mladý muž, nemohol byť starší ako sám Charlie, teda okolo dvadsaťpäť rokov. Oblečenú mal koženú košeľu, aké sa nosili ešte za čias Divokého západu, na švoch ozdobenú strapcami a rifľové džínsy. Súdiac podľa prirodzenej autority, ktorú vyžaroval, Charlie odhadol, že to bude zástupca kmeňa. Upieral na neho pohľad podmanivých tmavých očí, ktoré sa do neho zabodávali počas celého rozhovoru.

„Zdravím, vy ste Thomas Nez?“

„Nie.“

Trochu sa zarazil. „Môžem teda hovoriť s náčelníkom?“

„To som ja.“

„Ale práve ste tvrdili že-...“

„Tak sa nevolám! Moje meno je Vinnetou.“

„Ale Thomas je vaše občianske meno.“ skúsil Charlie opatrne.

„To meno mi nanútili biele tváre, aby Vinnetoua a jeho ľudí ešte viac potupili. Ale hyena vlka nikdy skutočne nepotupí!“

„Ahmm, poznali ste obeť? Vedeli by ste mi o ňom niečo povedať? Čokoľvek.“ pokúsil sa Charlie vyvliecť z nepríjemnej témy.

Apač mlčal.

„Ocenil by som vašu spoluprácu. Nerád by som sem meral cestu zbytočne.“

„Nevolali sme vás.“ odsekol Vinnetou.

„Nie som tu z vlastnej vôle. Prišiel som zo Saint Louisu, kde ma právoplatne zvolili občania Spojených štátov amerických.“ bránil sa.

Vinnetou sa neovládol, tasil nôž z pošvy na opasku a jedným skokom odstrihol vzdialenosť medzi nimi. Skôr než sa Chralie stihol čo i len nadýchnuť, na krku ho chladila čepeľ indiánskeho noža tak, že keby Apač švihol rukou, v momente mu pretne tepnu. „My sme si vás nezvolili! Pretože nás sa nikdy nikto na nič neopýta!“

Charlie ostal nehybne stáť a snažil sa byť čo najviac pokojný, sám nevediac, či ho rozrušila náhla blízkosť nebezpečenstva, či nečakaná blízkosť mladého Indiána. Nemecký ovčiak vedľa neho sa však zúrivo rozštekal v snahe ochrániť pána.

„Dojan! Ľahni!“ zabrzdil ho Charlie rýchlo a pes si poslušne ľahol. „Ostaň.“ dodal a pes ostal na mieste ako dostal príkaz, hoci nespokojne vrčal.

„Prečo? Veď vy bieli to tak radi robíte. Prečo váhaš, pošli ho na mňa. Nebude prvý ani posledný.“ naklonil sa k nemu bližšie. „Do toho. Vyprovokuj ma. Prosím.“ vyzýval ho. Ako sa ale priblížil ešte viac, oprel ostrú čepeľ o krk natoľko, že preťal pokožku a Charliemu sa spustil po hrdle tenký pramienok krvi.

„Vinnetou, to stačí!“ oslovila ho mladá, útla dievčina, očividne jeho sestra, súdiac podľa veľmi podobných čŕt tváre. Neodvážila sa však prísť bližšie.

Charlie mlčal. Prišlo mu ľúto, keď videl toľkú nenávisť, hnev ale i potlačovaný žiaľ v tých zamatovo čiernych očiach mladého Apača. A navyše, keď počul, že by to nebol prvý ani posledný pes, ktorého by na neho belosi pustili. Nechcel si predstavovať, ako sa tu s Indiánmi zaobchádza. „Neprišiel som provokovať. Prišiel som, aby som našiel spravodlivosť. Aj pre vás.“ pomaly zdvihol ruku, chytil Indiána za zápästie a pokúsil sa odtiahnuť nôž od svojho krku. Vinnetou mu nebránil. Iba na neho mlčky hľadel. Hoci bol jeho pohľad navonok nečitateľný, Charlie v ňom rozoznal náznak prekvapenia i obdiv. Potom sa otočil a so psom v pätách odchádzal späť k svojmu autu. Utrel si krk. Na končekoch prstov mu ostalo trochu krvi.

Vinnetou dlho nehybne stál na mieste, ruka s nožom stále napoly zdvihnutá. Musel uznať, že tento šerif na neho zapôsobil. Nebál sa. A rozprával sa s ním ako rovný s rovným. A prisľúbil mu spravodlivosť. Otočil hlavu a zistil, že i jeho sestra za ním pozerá s obdivom. „Prestaň zízať!“ napomenul ju a dlaňou sa šuchol o jej zátylok v náznaku pohlavku.

Pobúrene zhíkla. „Ja?!“ šťuchla ho do ramena. „Ty zízaš!“

„Ale nemôžeme obaja...“

Chapter Text

Charlie si okolo krku obviazal šatku, aby škrabanec na jeho krku nebol ako päsť na oko. Necítil voči Apačovi nijaký hnev ani zášť. Skôr mu bolo ľúto, že ho k takémuto správaniu dohnali belosi a americká vláda.

Nechcelo sa mu ešte vracať do kancelárie, tak sa rozhodol, že sa trochu poobzerá po meste, popočúva miestne klebety a o všetkom popremýšľa nad pohárom dobrého piva. A keď nie dobrého, dúfal, že aspoň vychladeného. V parnom augustovom popoludní by sa to viac, než hodilo.

Čoskoro zistil, že mesto má až jeden podnik, ktorý slúžil ako bar, reštaurácia, hotel... a asi aj všeličo iné. Vošiel a zložil si klobúk. Pri pozdrave s prekvapením zistil, že barmanka je jedna z tých dám, ktorých sa na ulici pýtal na cestu.

„Zdravím!“ žena sa zhovievavo usmiala. „Čo to bude, fešák?“

„V prvom rade misku vody.“ odpovedal Charlie a pohladil dychčiaceho vlčiaka po hlave. „A pre mňa pivo.“

„Rosemary?“ zavolal jeden štamgast od stola. Charlie postrehol, že je na vozíku, pretože mu chýbala noha od kolena. „Prihoď mu k tomu pivu aj jednu kyanidovú kapsulu a revolver, ja?“ z jeho slov priam odkvapkával trpký sarkazmus.

Dobre, takže o konci vojny už vedia... pomyslel si Charlie. Nijak však na mužovu poznámku nereagoval. Vlastne nikto na ňu nereagoval. Nikto si muža nevšímal. Každý mal dosť svojej práce s vlastným pivom alebo kávou. To však muža neodradilo aby pokračoval vo svojom monológu. „Všivavý cibuľožrút! On a jemu podobní si celú vojnu vyhrievali doma zadky len pre ich pekné modré oči. Tfuj!“ odpľul si.

Charlie sa však rozhodol skúsiť šťastie. „Prosím vás, poznali ste Eliasa Graysona? Bol miestny. Vyšetrujem jeho vraždu a-...“

Muž ho odmenil akurát tak vulgárnym gestom.

Charlie si povzdychol, ale opäť na to nijak nereagoval. Nie že by bol zbabelec alebo podobne, ale cítil povinnosť preukazovať úctu, čiastočne aj kvôli mužovmu hendikepu. Nepochyboval, že o nohu prišiel vo vojne a takýto veteráni často zatrpkli voči všetkým a všetkému, často aj vlastnej rodine.

„Netreba si ho všímať.“ žena oslovovaná ako Rosemary mávla rukou. ,,Mike je tak trochu frfloš, ale inak je to dobrý a slušný chlap.“

Charlie sa chápavo pousmial. „To nič. Som zvyknutý na horšie...“

Rosemary pred neho položila napenený pollitrák a zároveň sa k nemu dôverne naklonila, aby jej rozumel, keď zašepkala: „Tak čo? Je to pravda, čo sa hovorí?“

„A čo sa hovorí?“

„No, že ten mŕtvy, čo ho našli u Indiánov, ten Grayson, že bol stiahnutý z kože a mučený po indiánskom spôsobe.“

Dedinské klebety sa šíria ešte rýchlejšie, než tie mestské. Prešlo Charliemu mysľou a zavrtel hlavou. „Nie. Bol len pomlátený a oskalpovaný.“ priznal.

„Teda predsa to boli Apači?“ další chlapík vzrušene vyskočil, vzal svoj pohár a presunul sa k Charliemu na bar.

„No...“ Charlie trochu zneistel. „Vyšetrovanie ešte stále prebieha, takže vám nemôžem povedať nič určité...“

„Podľa mňa to určite boli Apači. Neustále robili problémy. Odjakživa. Ono môžete zatknúť ktoréhokoľvek z nich, to je beztak zajedno. Potom sa stiahnu a na chvíľu bude pokoj.“

„Poznali ste pána Graysona?“ namieril Charlie rozhovor užitočnejším smerom.

„Ummm, nijak zvlášť. Skôr z korešpondencie. Chvíľu sme boli obchodnými partnermi.“

„Takže vy nie ste miestny?“

„Oh, nie. Vlastním fabriku na spracovanie medi v San Patricio.“ podal mu vizitku.

Henry Sorensen
Sorensen & Co.
Ťažiarsky priemysel San Patricio

„A do Tularosy ste prišli za účelom...?“

Sorensen sa trochu ošil. „Rekreácie...“

Charlie trochu počudovane podvihol obočie. Vedel si na počkanie spomenúť na tucet miest lepších na rekreáciu, než bohom zabudnutá Tularosa, ale zase proti gustu...

„Prečo si myslíte, že ho zabili práve Apači?“

„No viete, Grayson nebol práve svätý... bol to bývalý zlatokop a jeho povolenia o ťažbe na apačskom území ... neboli celkom legálne.“

„To je pravda, Grayson bol dosť kvietok.“ priznala Rosemary. „Neraz tu vyvolal šarvátku, hoci...“ zamyslela sa. „Ja som tu prišla asi 3 mesiace pred tým než... no než sa spustila celá tá politická hrôza. Ale ako bolo oficiálne, že je Amerika vo vojne tak som ho tu nevidela. Aj na ulici keď bol, stále chodil zamyslený, možno až vystrašený, neustále sa obzeral a strhával.“

„Myslíte, že sa mu niekto vyhrážal?“ odtušil Charlie.

Rosemary pokrčila plecami. „Viacero ľudí malo na to dôvod.“

„Boli by ste ochotní prísť do kancelárie a spísať oficiálnu výpoveď?“

Henry neurčito pokrčil plecami, čo asi mal byť náznak súhlasu.

„Isteže, kedykoľvek, fešák.“ Rosemary sa koketne zazubila.

„Volám sa Charlie...“ poznamenal.

„Isteže, fešák.“ poštipla ho do zrumeneného líca.

-

Súmrak priniesol trochu úľavy od denného vedra a Charlie sa pomaly vliekol späť do kancelárie šerifa. Sama našiel sedieť na terase pred budovou v hojdacom kresle. Klobúk mal stiahnutý až na oči a zrejme podriemkával, hoci v kútiku úst omieľal fajku.

Charlie sa mlčky posadil do kresla vedľa a zapálil si cigaretu. Dojan sa uložil pri jeho nohách a unavene zafučal. Jeho pán urobil podobne. Bude musieť čím skôr spracovať do poznámok čo sa dozvedel, inak opäť nezaspí.  Zamyslene povolil uzol na šatke na svojom krku. Ranka už prestala krvácať.

Sam na neho spod klobúka zaškúlil jedným okom a lišiacky sa pousmial. „Pekný cucflek. Od Vinnetoua, ak sa nemýlim.“

Charlie si inštinktívne šatku pritiahol späť. Neodpovedal.

„Ako sa to vlastne voláš, synku?“

„May. Charles May. Hoci v St. Louis by ste mal asi skôr našli pod prezývkou Old Shatterhand.“

Samovi vystrelilo obočie, takmer až k línii vlasov.

„No...Viedli sme istú priateľskú debatu, ale moji priatelia mali iný názor. Museli na nás volať šerifa.“

„Aha... a tak si sa ty sám stal šerifom?“ uškrnul sa pod fúzy.

„Hm.“ odtušil Charlie. „Pozrite Sam, nie som bitkár. A dovolím si tvrdiť, že ani horúca hlava. Ale ak niečo v živote neznesiem, tak je to nespravodlivosť a krivda.“

Sam uznanlivo pokýval hlavou. „Kiežby ti to vydržalo čo najdlhšie...“

Chvíľu sedeli mlčky, než sa Charlie opäť ozval. „Trochu som sa popýtal na obeť ľudí v meste.“

„A väčšina obviňuje Apačov, že je to tak?“

„Nie je toho veľa, čo by hovorilo v ich prospech.“ priznal. Ako šerif musel byť nestranný, ale zároveň musel podozrievať každého.

„Apači nie sú zlí...“ prehodil Sam. „A ja už o tom asi čosi viem, keď ich mám celý život v susedstve.“

„A čo tie pogromy, ktoré spôsobili? Útoky na osadníkov a to všetko...“

Uchechtol sa. „Niečo sa ťa opýtam, chlapče. Keby som tvojmu psovi chcel zobrať kosť, čo by urobil?“

„Prirodzene by začal vrčať a štekať.“

Aha...prirodzene!“ Sam výstražne zdvihol prst. „Keď hladnému psovi berieš kosť tak vrčí. Bráni si ju, lebo je jeho. A je to prirodzené. Nie je teda pre Indiána, pre každého človeka prirodzené, že si bráni, čo je jeho? Jefferson raz povedal: „Trasiem sa o svoj ľud, keď pomyslím na bezprávie, ktorým sa previnili na pôvodných obyvateľoch tejto zeme.“
George Bancroft povedal: „Zatiaľčo sa Indiáni plnými dúškami tešili z toho, čo im dal dobrý Boh, belosi ich napadli, ubili ich a vzali im ich majetok.“
Biskup Wipple povedal: „Medzi oceánmi nie je ani sto míľ, na ktorých by nedošlo k vyvražďovaniu Indiánov.“ A tak by som mohol pokračovať.“

Opäť sa ponorili do ticha a vlastných myšlienok, kým ich nevyrušili približujúce sa rýchle kroky.

„Pán Hawkins, zasielka pre vás!“ oznámil asi dvanásťročný chlapec, zrejme privyrábajúci si ako kuriér, a cez zábradlie podal Samovi tučnú papierovú obálku.

„Ah, to musia byť fotky z miesta činu. Starý Tonny sa výnimočne poponáhľal.“ zamrmlal Sam a chlapcovi hodil malú mincu ako odmenu.

„Fotky? Vy ste dali urobiť fotky??“ Charlie prekvapene vyskočil.

„Samozrejme! Čo si myslíš, že si v nejakom zapadákove?“ pokrútil hlavou. „Greenhorn.“ zamrmlal.

„Prosím?“ Charlie sa zarazil.

„Kedysi by takých ako ty na západe volali greenhorn a odteraz ťa tak budem volať aj ja!“

Skvelé. Pomyslel si Charlie. Tak si to zhrňme. Old Shatterhand, cibuľožrút, fešák, greenhorn... na začiatok nie zlé.

Chapter Text

Na druhý deň ráno Charlie vstal ešte za svitania a zhromaždil všetky fotografie z miesta činu a všetky poznatky prepísal na malé, žlté poznámkové papieriky. Potom zbehol do miestneho obchodu so zmiešaným tovarom a kúpil krabičku špendlíkov, červenú bavlnenú niť a kávu. Už sa ani nepozastavoval nad predpotopným plynovým sporákom, a v ešte predpotopnejšej kanvici nechal zovrieť vodu na kávu.

Spoza harabúrd, ktorými bola šerifská kancelária preplnená vyhrabal korkovú tabuľu, ktorú zavesil na stenu a pustil sa do práce. Prišpendlil na tabuľu každú fotografiu, meno, či poznámku, ktorá sa mu zdala dôležitá. Nevynechal ani vizitku majiteľa medenej fabriky. Potom všetky súvisiace špendlíky spájal do akejsi pavučiny pomocou červenej nite.

Odstúpil aby si svoje dielo prezrel s odstupom a napil sa kávy.

„Pôsobivé...“ ozvalo sa mu za ramenom.

„Sam...dúfam že som vás nezobudil...“ zamrmlal Charlie ospravedlňujúco.

„To je skutočne šikovný nápad, ak sa nemýlim.“ zopakoval postarší šerif.

„Hm.“ Charlie sa nespokojne zamračil. „Ale veľký zmysel to nedáva. Chýba príliš veľa dielikov skladačky. A okrem toho, máme problém...“ prešiel k tabuli a odopol z nej fotografiu s detatilom ruky zavraždeného ktorou bolo napísané písmeno S. Podal ju Samovi.

„A čo mám vidieť? Napísal iniciálku svojho vraha, ak sa nemýlim, lenže v meste má každý druhý krstné meno alebo priezvisko na S. Okrem toho, nemôžeme si byť istí, že vrah je miestny.“

„Lenže čo ak sa mýlite? Čo ak to nie je začiatočné písmeno, ale konečné?“ naviedol ho Charlie.

„Čo tým myslíš?“

„Možno sme sa zameriavali na miesto za písmenom, ale ak sa lepšie prizriete na miesto pred písmenom... nemáte pocit, že sa tam rysujú náznaky ďalších písmen? Ktoré boli potom zotreté?“

Sam si priložil fotku bližšie k tvári, potom zas ďalej. Čosi zahundral, vzal zo stola ceruzku a posadil sa k stolu. Začal opatrne do fotky obkresľovať rozlúštené písmená.

Charlie sa zatiaľ s rukami založenými za chrbtom prechádzal po kancelárii a ustarostene sa mračil, lebo dobre vedel, čo Sam rozlúšti.

Sam sa oprel v kresle a prešúchal si nie príliš upravovanú bradu. Huňaté obočie sa mu takmer spojovalo na čele ako sa mračil na fotografiu, na ktorej sa skvel rozlúštený nápis Apaches.

„Čo chceš teraz robiť?“

„Ja? Vy ste hlavný šerif!“

„A raz ním možno budeš ty.“

Charlie sa zamyslel. „Ľudia v meste mi nie sú príliš priateľsky naklonení, kvôli tomu, že som Nemec. Ale vás poznajú. Možno vám povedia viac. A ja sa vrátim do rezervácie. Myslím, že Apači niečo vedia. Minimálne s tým majú niečo spoločné...“

„Myslíš, že ti niečo prezradia?“

„Myslím, že áno. Nebudem na to totiž sám...“

-

„Nemám jediný dôvod pomáhať vám, šerif.“ Vinnetouove čierne oči Charlieho prepaľovali ako dva žeravé uhlíky a zadali sa mu ešte tmavšie a hlbšie než naposledy.

„Prosím. Aj vám predsa ide o očistenie mena vášho ľudu. My dvaja sme možno nezačali úplne najlepšie, ale nie je najmenší dôvod aby medzi nami vládlo nepriateľstvo. Mne samému Indiáni nič nepovedia, to mi je jasné. Ani moji vlastní ľudia mi neveria. Ale vám veria. Môžem sa tu dozvedieť cenné informácie a stopy, ale viem, že ich získam len s vami.“ prihováral sa Charlie sám za seba. Vinnetouovi nepovedal o zotretom nápise na zemi, ktorý so Samom rozlúštili. Rozhodol sa pre maximálnu nestrannosť. Síce sú všetci podozriví, ale zároveň sú aj všetci nevinní, kým sa nedokáže opak. A tomuto mužovi veril viac, než komukoľvek inému. Nevedel si vysvetliť prečo, ale skrátka mu veril.

„Tak dobre, šerif. Pomôžem vám.“ súhlasil Vinnetou po krátkom váhaní.

„Na začiatok, čo keby sme upustili od tej formálnosti? Ja som Charlie!“ vyhŕkol snáď až príliš nadšene a natiahol k nemu ruku.

Náčelníkov výraz sa nijak nezmenil. Ostával vážny a nečitateľný. Pozrel zvrchu na jeho ponúkanú ruku a potom si ofenzívne založil ruky na hrudi. „Tak ťa volali v Saint Louis?“

Charlie trochu neisto ruku zase stiahol. ,,Um, no vlastne tam ma volali Old Shatterhand.“

„Old Shatterhand.“ zopakoval Vinnetou s mierne posmešným úškrnom.

-

Charlieho uvažovanie sa ukázalo ako správne. Indiáni síce stále boli voči nemu opatrní a ostražití, ale mali omnoho väčšiu vôľu rozprávať, keď im Vinnetou súhlasne kývol.

„Grayson nebol dobrý človek. Všetko čo mal získal len klamstvom a podvodom.“ žena popri rozhovore umývala riad a každým tanierom tresla o niečo silnejšie, až si bol Charlie istý, že o chvíľu budú zbierať črepiny. „Hoci poslednú dobu ho asi začalo ťažiť svedomie. Neustále sa tadeto premával akoby nemohol obsedieť na mieste. Obzeral sa cez rameno, strhával sa pri najmenšom hluku...“

„Takže myslíte, že sa niečoho bál?“

„Keď nám nad hlavami každý deň preletelo desať bombardérov? Každý sa bál.“

Trochu sklamane vzdychol, pretože to ho nepriviedlo o nič ďalej. „Vídavali ste ho tu často?“

„Jeho domov stojí veľmi blízko hraníc rezervácie.“ pripomenul Vinnetou.

Charlie prikývol a niečo si poznamenal. „Tak, vďaka za pomoc. Skutočne.“ začal sa dvíhať na odchod.

„Šefir May?“ zavolala ešte na neho a Charlie sa od dverí otočil. „Neurobil to Apač. Nemohol. Naši ľudia už dávno upustili od skalpovania svojich nepriateľov. Väčšina je rada, že vojna konečne skončila a že sa môžu vrátiť domov k svojim rodinám. K tomu čo z nich zostalo. Čo by nám prinieslo ďalšie krviprelievanie?“

Iba prikývol a vyšiel von. Prehrabol si kučeravé vlasy a opäť si nasadil klobúk. Prelistoval niekoľko husto popísaných strán svojho zápisníka, ale zhodnotil, že sa toho veľa nedozvedel.

Vinnetou ho so záujmom pozoroval. „Na to, že máš vyšetrovať vraždu si celkom bezradný.“ poznamenal.

„O čom to hovoríš? Mám kopec stôp!“ ohradil sa Charlie.

„Ale žiadne sociálne schopnosti.“

„Robím čo môžem!“ zahundral a po krku i lícach sa mu začala rozlievať červeň, čo Vinnetouov úškrn ešte rozšírilo.

„Vravel si, že Grayson býva tesne pri rezervácii. vieš presne, kde to je?“ rýchlo zmenil tému.

Vinnetou súhlasne prikývol.

„Zavedieš ma tam? Možno sa nám podarí nájsť ďalšie stopy.“

Podvihol obočie. „Nám?“

Charlie pokrčil plecami. „Štyri oči vidia viac než dve...“

„Som si takmer istý, že je nezákonné, aby sa civilista miešal do vyšetrovania.“

„No, možno by si nemusel ísť úplne ako civil. Možno by si mohol ísť ako zástupca kmeňa pôvodných obyvateľov a... užitočný konzultant.“

Tentokrát to bol Vinnetou kto k Charliemu natiahol ruku. „Stretneme sa zajtra pred kanceláriou šerifa.“

Charlie mu ju ochotne stisol. „Vďaka.“ Vinnetouova dlaň bola teplá a mäkká, oproti tej jeho studenej a trochu mozoľnatej. Charlie ju držal o sekundu dlhšie, než bolo treba, kým sa vydal k autu a na spiatočnú cestu do mesta.

-

„Ah, ako bolo u Apačov?“ opýtal sa Sam miesto pozdravu. Charlie ho našiel v kuchyni pri príprave jednoduchej večere.

Posadil sa k stolu a stručne prerozprával, čo sa dozvedel.

Sam pred neho postavil tanier s mäsovým sendvičom a otvorenú fľašu piva. Pre seba urobil podobne. „Takže z toho vyplýva?“

„Apači nemajú úplne jasný motív. Prišla už pitevná správa?“ predtým, než sa Charlie pustil do jedla, vytiahol zo sendviča niekoľko kúskov mäsa a hodil ich Dojanovi.

„Hm,“ zamrmlal Sam. „Príčina smrti je-...“ nahliadol do papierov. „Traumatické intrakraniálne krvácanie.“

„Takže rana do hlavy mu spôsobila krvácanie do mozgu.“

Sam niekoľkokrát prikývol a ďalej sa venoval večeri.

Charliemu padol zrak na papiere vedľa pitevnej správy. Boli to oficiálne výpovede svedkov, všetky však písané ručne. „Vy stále píšete správy ručne?“ začudoval sa.

„Bol by si radšej, keby som ich písal nohou?“ Sam podvihol huňaté obočie.

„Ale počuli ste už o písacom stroji. Že?“

„Pshaw! Aby sa neustále zasekával? A robil preklepy a hluk?“ pokrútil hlavou. „Kdeže! Zlaté atramentové pero, ak sa nemýlim!“

Chapter Text

Na ďalší deň Charlieho vylákal von zvuk dupotajúcich kopýt. Vyšiel na terasu a doslova mu spadla sánka, keď uvidel Vinnetoua sedieť na nádhernom mustangovi s modoročiernou srsťou, ktorá sa na na slnku leskla nemenej ako jeho podobne modročierne dlhé vlasy. Za sebou ťahal ešte jedného, takmer navlas poboného vraníka.

„Vie Old Shatterhand zaobchádzať s uzdou?“ položil otázku miesto pozdravu.

„Odkiaľ ich máš?“ odpovedal Charlie protiotázkou a stále celkom ohúrený zišiel z terasy bližšie ku koňom, aby sa im lepšie prizrel. Vzal od Vinnetoua uzdu druhého koňa a potľapkal ho po mohutnej šiji.

„Sú to poslední z potomkov divokých mustangov, ktorých tisícové stáda sa kedysi voľne preháňali týmito prériami.“ povedal a hneď na to dodal: „Páči sa Old Shatterhandovi Hatátitlá?“

„Je nádherný...“ vydýchol Charlie užasnuto a hladil koňa po nose.

„Môže ho mať.“ ponúkol mu Apač.

Charlie na neho hodil prekvapený pohľad. „Čože? Nie, to nemôžem prijať. Je príliš drahý, aby-...“

„Vinnetou predsa koňa nepredáva. Daruje ho.“ zdôraznil Apač.

„Um, no...na dnes si ho požičiam. A potom...sa uvidí.“ rozhodol sa Charlie pre kompromis a Vinnetou prikývol.

Charlie ešte pískol na Dojana, aby ich nasledoval a vydali sa teda na cestu ku Graysonovej kancelárii. Charlie musel uznať, že Hatátitlá, ako Vinnetou koňa nazval, je skutočne skvelý kôň. Nie len čo sa týka výkonu, ale aj výcviku. Reagoval na každý jeho pohyb, stisnutie bokov či poťahanie uzdy. A jeho krok bol ľahký a pritom uvážlivý. Charlie by tvrdil, že taker až tanečný. Korene v lese preskakoval s mimoriadnou obratnosťou. Bolo vidieť, že je stvorený na rýchle jazdy voľným priestranstvom, ale nezľakne sa ani nerovného terénu. Charlie by bol nehorázne klamal, keby tvrdil, že si jazdu na ňom neužil. Dokonca takto pri rýchej jazde s vetrom vo vlasom sledujúc štíhleho zdatného jazdca pred sebou, na niekoľko okamihov zabudol, prečo je vlastne tu a chcelo sa mu nahlas rozosmiať.

Až keď Vinnetou začal spomaľovať a medzi stromami sa začala rysovať budova, spomenul si, že je osobou zastupujúcou zákon a opäť sa snažil byť vážny.

Budova slúžiaca Eliasovi Graysonovi ako kancelária a zároveň domov v jednom, bola jednoduchá, skôr praktická, než nejak výstredná alebo honosná. Hoci sa Grayson topil v peniazoch, očividne o prehnaný luxus nestál.

Charlie mal zo sebou kľúče, ktoré sa našli vo vrecku mŕtveho. Nakoniec mu ich však nebolo treba, pretože dom bol odomknutý. To prišlo Charliemu divné. Bežne nezamykal? Alebo tentokrát na to zabudol, keď ho vrah vylákal von?

Podobná jednoduchosť vládla aj v interiéri. Pracovňa bola zariadená veľmi stroho, Charlie by povedal, že snáď až asketicky. Okrem trochy usadeného prachu na nábytku sa nedalo hovoriť o neporiadku, skôr o organizovanom chaose, ktorého tajomstvo poznal asi iba majiteľ sám.

„Čo presne hľadáme?“ opýtal sa Vinnetou.

„V tejto fázi? Úplne čokoľvek. Zmluvy, listiny, osobné poznámky. Hocičo, čo nám-...čo mi pomôže zistiť, kto mal na Graysona najväčšiu pifku.“ odpovedal Charlie a pustil sa do prehľadávania z jednej strany, zatiaľ čo Vinnetou z druhej.

Dojan nechcel zostať pozadu a s nosom zapichnutým do zeme započal svoje vlastné pátranie. To však skončilo presne o dve minúty neskôr, keď zamieril k odpadkovému košu, z ktorého si vyhrabal kuraciu kosť. Charlie nad ním len prevrátil oči.

Prehľadávaním strávili celé odpoludnie, ale okrem niekoľkých máp s vyznačenými náleziskami, zopár obchodných listov a starých výpisov z účtu nenašli nič užitočné.

„Veľa vecí odtiaľto však chýba.“ prehovoril odrazu Vinnetou. „Vinnetou videl, ako z domu bieleho muža iní bieli muži vynášajú nábytok a vzácne veci, ktoré sa dajú predať za mnoho peňazí.“

„Žeby kvôli dlhom? Nejaká exekúcia?“

Apač zavrtel hlavou. „Vyzeralo to, že sa vecí zbavuje dobrovoľne.“

„Teda rozpredával svoj majetok? Prečo? A čo potom robil s tými peniazmi, keď si ich neužíval?“

„Možno na výkupné? Čo ak ho niekto vydieral?“ prispel svojimi dedukciami Vinnetou a Charlie musel uznať, že vôbec nie zlými. Napriek tomu však nespokojne nakrčil nos.

„Nemal rodinu a na spoločenskom statuse mu očividne príliš nezáležalo. Beztak bolo verejným tajomstvom, že je to haj-... nedobrý človek.“ Charlie cítil, ako v ňom narastá napätie a bojoval s nutkaním zapáliť si, ale nechcel tu počas vyšetrovania všetko zasypať popolom. Dojan zastrihal ušami a zaujalo ho čosi pri dverách. Kone zafrkali, ale to si všimol len Vinnetou.

Charlie sa ešte raz posadil ku Graysonovmu pracovnému stolu. Tentokrát sa však nezameriaval ani tak veľmi na to, čo je na ňom, ako na to, čo je pod ním. Rukami prehmatal spodnú časť stola. Netrvalo dlho a nahmatal akúsi krabičku, či niečo podobné, pripevnené zo spodu stola. Vliezol pod stôl a po chvíli námahy sa mu podarilo objekt oslobodiť. Vyzeralo to, ako nejaký drevený kváder, nikde nevidel zámok alebo niečo, čo by naznačovalo, že ide o škatuľku, ale keď ňou potriasol, niečo vo vnútri zahrkalo.

Začal vstávať, aby si krabičku lepšie prezrel vo svetle lampy, ale do nohy sa mu zahryzol kŕč a on zakolísal. To mu pravdepodobne zachránilo život. Cítil ostrý svist, ako mu okolo hlavy preletela guľka.

„Šárlí, k zemi!“ skôr než sa stihol nadýchnuť, Vinnetou ho povalil na zem a zakryl ho vlastným telom.

Ozvalo sa ešte niekoľko výstrelov do prázdna, ale potom už bolo počuť len vzďaľujúce sa kroky a frkajúce kone. Dojan vyskočil na kľučku, otvoril si dvere a zúrivo štekajúc pustil sa za útočníkom, ale aj tak sa o chvíľu vrátil naprázdno.

Vinnetou sa trochu podvihol. Ťažko a roztrasene oddychoval, dlhé tmavé vlasy mu vytvárali akýsi závoj okolo tváre a šteklili Charlieho na lícach. Aj cez oblečenie cítil, ako divoko mu tlčie srdce. Bol pri ňom tak blízko, že mohol z neho cítiť vôňu opracovanej kože, koní a žuvacieho tabaku.

„Si v poriadku?“ dostal zo seba cez vyschnuté hrdlo, pretože chcel proste niečo povedať.

„Ja áno.“ odpovedal Vinnetou. „Ale ty krvácaš.“

Charlie si roztrasenou rukou prešiel po obočí a končeky prstov mu ostali vlhké a červené. Guľka ho teda predsa len šuchla. ,,T-to nič...to je len škrabanec.“ vlastne necítil takmer žiadnu bolesť, ale za to cítil podivnú malátnosť.

Vinnetou vstal. „Potrebuješ ošetriť. Rýchlo, pôjdeme k mojej sestre!“ rozhodol.

Charlie sa horko-ťažko s pomocou stoličky, stola i Vinnetoua vytiahol späť na nohy. „To nie je nutné, nič to ni-...“ stratil tak krvopotne nadobudnutú rovnováhu a všetko pohltila tma.

-

Prvé čo zbadal, keď sa prebudil, bol ten pár tmavých očí, hlbokých a tajomných ako duša noci. Zistil, že leží na nízkom jednoduchom lôžku, v ešte jednoduchšej izbe, nad ním sa skláňa Vinnetou a opatrne, ale šikovne mu vymýva krv z rany na obočí. Potom látku namočil v akejsi fľaštičke s tmavou tekutinou.

„Trochu to zaštípe.“ upozornil. „Ale dobre to vyčistí ranu.“

Indián však mal očividne dosť skreslenú predstavu o tom, čo znamená trochu, pretože Charlie mal pocit, že mu práve vybuchla hlava. Protestne zakňučal a snažil sa odvrátiť hlavu, ale Vinnetou mu položil dlaň na tvár a nedovolil mu to.

Charlie držal oči pevne zažmúrené a palčivú bolesť cítil ešte aj dlho po tom, čo látka napustená mučiacou tekutinou zmizla. Zároveň však stále cítil aj jemný a svojím spôsobom zvláštne upokojujúci dotyk dlane na tvári.

„Hm, hm...“ ozvalo sa významné zakašľanie a keď Charlie pootvoril jedno oko, zbadal za Vinnetouovým chrbtom ďalší pár tmavých očí a rovnaké modročierne vlasy spletené do dvoch hrubých vrkočov ozdobených stužkami.

„Um, Šárlí, to je moja sestra, Nšo-či. Alebo občianskym menom Angelica, ak ti na tom záleží. Ona ti teraz ranu zašije, v tom je lepšia, než ja.“

„Uhmm...“ zamrmlal Charlie, čo mal byť asi súhlas.

Vinnetou teda vstal a uvolnil miesto svojej sestre.

„Vinnetou nerozumie. Keby strieľali po ňom, nedivil by sa. Ale prečo chcel niekto zabíjať Old Shatterhanda?“ začal premýšľať nahlas.

„No, čo ja viem, možno sa mu nepáčil môj nos. Scc, au!“ nezdržal sa bolestivého syknutia, keď mu Nšo-či prepichla ihlou kožu.

Vinnetou neodpovedal a nachvíľu sa sám stratil vo vlastných myšlienkach. Vrátil sa opäť k tej udalosti a podrobne premýšľal o každom detaile. Niečo si predsa musel všimnúť a tak sa to niečo teraz snažil vybaviť si. Bol útočník vyšší alebo nižší? Prikrčený alebo vystretý? Robustnejší alebo útlejší? A strieľal z pušky alebo z revolvera? Žiadnym detailom si však nebol istý.

Keď otočil hlavu, zbadal že svetlovlasého šerifa premohla únava a šok a on zadriemal na jeho posteli, schúlený do klbka. Prešiel k nemu a opatrne mu stiahol čižmy a prehodil cez neho štrikovanú deku. Posadil sa na zem vedľa postele a chvíľu pozorne sledoval Charlieho pokojné a nehybné črty tváre.

A Nšo-či zase pozorovala jeho. „Tebe na ňom záleží, však?“

Vinnetou si dal s odpoveďou načas. „Záleží.“ priznal napokon.

„Dávaj si pozor Vinnetou. Bieli ľudia niekedy strieľajú náboje, ktoré nie sú z olova. Zaryjú sa do srdca a nedajú sa vybrať.“

Ani si nevieš predstaviť, sestra. Pomyslel si, nahlas však nepovedal nič.

Chapter Text

Ked sa ráno Charlie prebudil, vonku bol už biely deň. Niekoľko okamihov nevedel, kde vlastne je, hlava mu podivne trešťala a hranice medzi realitou a snovými stavmi sa stierala. Potom sa ale začal pomaličky rozpamätávať. Boli u Graysona, tá podivná škatuľka, výstrel, bolesť hlavy, pár tmavých očí, tá mužná tvár tak blízko pri tej jeho...

Keď otočil hlavu na stranu, zbadal, že Vinnetou sedí na zemi pri posteli, hlavu má zloženú na peľasti na svojich rukách, a končekmi prstov sa jemne dotýka tých Charlieho.

Preboha, snáď tu nespal takto celú noc. Prebehlo Charliemu hlavou a náhle sa cítil zvláštne previnilo, že tak ľahko zaspal v cudzej posteli. Chcel sa opatrne posadiť, aby svojho spoločníka nezobudil, lenže rana na hlave sa s novým pohybom ozvala, v podobe pulzujúcej bolesti a on sa neubránil tichému syknutiu a trhnutiu. A to na zobudenie vnímavého Apača bohate stačilo.

„Už si hore...?“ pýtal sa, kým si vytieral spánok z očí.

„Áno, prepáč. Ja... Nechcel som ťa zobudiť.“

Zavrtel hlavou. „To nič. Ako sa cítiš?“

„Už lepšie. To bola divočina, huh?“ Charlie sa pokúsil zasmiať, aby trochu odľahčil situáciu a Vinnetou sa tiež jemne pousmial.

Práve vtedy do izby vošla Nšo-či. Na jednoduchom podnose niesla skromné raňajky a čaj. „Konečne ste hore.“ keď odložila podnos, energicky odtiahla závesy. Charlie inštinktívne privrel oči, príliš ostré svetlo mu kvôli modrým očiam nikdy nerobilo dobre. Za Nšo-či sa vrútil do izba aj Dojan, vyskočil na Charlieho a prednými labami ho zvalil späť na matrac a dôkladne mu vyoblizoval celú tvár.

„Dobre, dobre, to už stačí kamarát, veď neumieram!“ smial sa Charlie. Hneď ako sa však dostal z područia psa, vzala ho do parády indiánska dievčina a prezerala si jeho ranu oproti svetlu.

„Žiadny hnis, to je dobré znamenie. Niekoľko dní pokoj na lôžku a budeš opäť ako nový.“ zhodnotila.

Charlie sa trpko uchechtol. „Pokoj na lôžku? Taký luxus si nemôžem dovoliť. Mám rozrobený prípad a stále viac otázok, než odpovedí.“ s tými slovami už spustil nohy z postele. „Takže ďakujem za všetko, ale teraz-...“ ako vstal, opäť sa mu zatočila hlava a keby ho apačskí súrodenci neboli podchytili z oboch strán, bol by opäť odpadol. Posadili ho späť na lôžko.

„Mal by si odpočívať, to čo sa ti stalo nie je sranda, máš otras mozgu! Commotio cerebri, ak ťa to presvedčí o mojich lekárskych znalostiach!“ dohovárala mu Nšo-či.

„Sestra má pravdu. Old Shatterhand by mal odpočívať.“ pridal sa i Vinnetou.

Charliemu prišlo zvláštne ľúto, že ho opäť volá prezývkou. Bol by prisahal, že včera ho nazval jeho menom, hoci s miernym prízvukom, ktorý sa mu vlastne páčil. No čo, možno to patrí do kategórie snov.

„Musím sa ukázať miestnemu doktorovi a spísať správu o napadnutí. Okrem toho, Sam si určite bude robiť starosti.“

Vinnetou teda pôjde s tebou a odvedie ťa do mesta.“ bola to síce ponuka, ale Apač to povedal tónom, z ktorého bolo zrejmé, že neznesie odpor.

„Ako?“ nerozumel Charlie.

„Ilči nás ponesie oboch.“ vysvetlil.

Bol to pre Charlieho zvláštny pocit sedieť v sedle za Vinnetouom a objímať ho okolo štíhleho pása. Cestou si zložil hlavu na jeho plece, aby zmiernil otrasy z jazdy a svojej boľavej hlave tak poskytol aspoň čiastočnú úľavu. Vinnetou proti tomu nevzniesol jedinú námietku.

Keď zosadol pred ambulanciou miestneho lekára, váhavo zdvihol ruku na pozdrav a Vinnetou len prikývol, kým otočil koňa.

Charlie si vypočul siahodlhé litánie o závažnosti svojho zranenia, ešte siahodlhejšie tirády o tom, aká to bola pochabosť, nechať sa ošetrovať od Indiánov a potom ho konečne poslal domov aj s lekárskou správou. Charlie si vydýchol úľavou. Pomaly sa vliekol späť do kancelárie, s bundou prehodenou cez plece. Keď však zbadal na terase uviazaného známeho vraníka, takmer rozrazil dvere, ako sa ponáhľal dnu.

„Vinnetou...“ vydýchol, keď ho zbadal spolu so Samom skloneného nad čímsi na stole. „Vrátil si sa.“

„Vlastne som nikdy neodišiel.“ poznamenal Vinnetou. ,,Vrátil som sa k obydliu bieleho muža, aby som doniesol to, čo sme tam nechali.“ ukázal na drevenú škatuľku, ktorú našli predchádzajúci deň. „A potom ešte...“ čosi mu podával. Keď si to Charlie vzal, ich prsty sa na sekundu o seba obtreli. Bola to nábojnica. Ešte bola zamazaná od krvi. Prstom prešiel po gravírovaní. „30-06 Springfield.“

„Dnes sa najčastejšie používa do M1 Garand.“ poznamenal Sam.

„Sam!“ Charlie sa strhol akoby si až teraz uvedomil jeho prítomnosť.

„Hm, už máš peknú zbierku, ak sa nemýlim.“ prstom mu ďubol do rany na obočí a Charlie sa bolestne zaškľabil. „Tuším si si to nechal prejsť hlavou, hah? Nabudúce už si nechaj niečo urobiť aj na pravej strane, nech to máš vyrovanané.“ uškrnul sa. „Problém je,“ vrátil sa k predchádzajúcej téme. ,,Že M1 má teraz v obývacej izbe každý druhý. Chlapi si to vláčia domov z frontu ako suvenír. Ale žiaden strach. My už prídeme na to, kto sa ťa pokúsil zabiť. A potom dostane konopnú kravatu, o to sa osobne postarám.“

Ale Charlie zavrtel hlavou. „Teraz je dôležitejšia Graysonova vražda. A myslím, že dôležité vodítko sa skrýva tu.“ ukázal na škatuľku. Opäť ju vzal do rúk a obracal ju v prstoch. Kváder mal súmerný tvar, všetky hrany mal hladké a oblé, len jeden roh bol trochu ošúchaný akoby opotrebovaný. „Je to dokonalý kváder. Je to ako umelecké dielo...“

„Myslím, že teraz som tu navyše. Už pôjdem.“ oznámil Vinnetou.

„Odprevadím ťa!“ ponúkol sa Charlie snáď až príliš ochotne. Nachvíľu úplne zabudol na škatuľku a nasledoval ho na terasu. „Uvidíme sa ešte?“ vyhŕkol skôr, než si to stihol rozmyslieť. Odkašľal si. „Um, teda. Ak budem niečo potrebovať, môžem prísť?“

„Šárlí bude v Mescalere vždy vítaný.“

Šárlí? Teda predsa... no skôr než stihol akokoľvek zareagovať, po vraníkovi i jeho jazdcovi zostal už iba zvírený prach.

Keď sa otočil, zistil, že Sam ho pozoruje s lišiackym úškrnom. „Čo???“ Charlie defenzívne rozhodil rukami.

„Nepovedal som ani slovo, ak sa nemýlim, hihihi.“ zachichotal sa Sam a vrátil sa dnu pískajúc si pesničku A little bird told me that you love me.

Chapter Text

Charlie to vydržal v pokoji celých niekoľko hodín, než uznal, že už sa zas cíti natoľko dobre, aby sa opäť pustil do skúmania záhadnej krabičky.

„Ak si takto Old Shatterhand predstavuje pokoj na lôžku, nechcem ani pomyslieť, ako si predstavuje aktívnu službu.“ začul dobre známy hlas a doslova sa rozžiaril, keď uvidel stáť medzi dverami mladého zástupcu kmeňa Apačov.

„Vinnetou! Si tu zas! Stalo sa niečo?“

Zavrtel hlavou. „Iba som sa chcel presvedčiť, ako sa Old Shatterhandovi darí. Vidím, že rana sa hojí dobre.“

„Ale príliš dobre nevyzerá.“ Charlie sa zaškľabil a mimovoľne sa dotkol rany na obočí, ktorej okolie sa začínalo sfarbovať do modro-fialova, a na ktorej svietili čierne stehy.

„Ani labuť sa nerodí takou krásnou, akou sa neskôr stane.“ poznamenal Vinnetou. A potom mu podal vrecúško z hnedého papiera. „Nšo-či ti posiela zázvorové sušienky. Vraj sú dobré na urýchlenie hojenia.“

„Oh, to..to je milé, ale nemusela si robiť starosti. Vďaka, dám si ich k najbližšej káve.“

Potom však nastalo medzi nimi trochu napäté ticho a Charlie nervózne prestúpil z nohy na nohu. „Um, nechceš...ísť von? Dojan beztak potrebuje vyvenčiť a ja asi tiež. Ešte chvíľu strávim nad tou škatuľkou a vybuchne mi hlava.“

„Rád.“ odpovedal jednoducho.

-

Charlie odstavil auto kúsok od rezervácie a pešo sa vydali na prechádzku po okolí. Vinnetou mu ukazoval obrovský kus rezervácie a vždy, keď museli prejsť cez väčší potok, skalu alebo hustejšie krovie Vinnetou automaticky viedol Charlieho za ruku. Tiež vedel veľmi pútavo rozprávať o rôznych rastlinách a poznal aj indiánske rozprávky a legendy.

Zastavili sa na brehu rieky obrastenej kríkmi. „Zatvor oči a otvor ústa.“ vyzval ho Vinnetou. Charlie trochu vyplašene na neho pozrel.

„Neveríš mi?“

Ešte chvíľu váhal, ale nakoniec poslúchol. Opäť pocítil ruku blízko svojej tváre a potom pocítil v ústach akési ovocie. Bolo krásne sladké a lahodné. „Maliny.“ uvedomil si.

Vinnetou prikývol. „Divoké maliny. Táto odroda rastie už len tu.  Vždy keď v letnej horúčave dozrejú, zbierame ich a robíme z nich med.“

Charlie bol jeho rozprávaním ohromený, napriek tomu mu neušlo, že počas celého rozprávania je v jeho hlase zvláštny smútok, či ľútosť. Charlie tomu rozumel. Vinnetou bol slobodná, nespútateľná duša, tú voľnosť mal v krvi po svojich predkoch a iste mu bolo zaťažko žiť na kúsku vymedzenej pôdy, keď im kedysi patrili celé voľné pláne. „Nikdy si nerozmýšľal, že by si odišiel?“

Zavrtel hlavou. „To nemôžem. Ublížil by som tým, ktorí by zostali.“

,,Ako to myslíš?“

„Akonáhle sa nájde čo i len jeden čo sa vzbúri alebo začne rebelovať, vláda okamžite pristrihne prídely potravín a liekov pre celú rezerváciu. Tak si štát udržuje našu poslušnosť. Vinnetou musel veľmi bojovať, aby dosiahol aspoň toľko práv, koľko ich majú Apači teraz. Ale Vinnetou nikdy neprestane bojovať za práva svojich ľudí a nikdy pri tom nebude počítať svojich nepriateľov. On sa i v klietke bude cítiť slobodný.“

Vrátili sa opäť k autu a Charlie z jednoduchého chladiaceho boxu vybral dve fľaškové pivá, jedno mu podal.

Apač ho prijal, ale počudovane podvihol obočie. „Vinnetou myslel, že šoféruješ.“

„Udelím sám sebe pokutu, ak ti to urobí radosť.“ uškrnul sa a Vinnetou sa zasmial tiež.

Charlie si uvedomil, že sa Apač nesmeje ani neusmieva často, ale keď už tak urobí, srdce akoby mu zakaždým vynechalo úder. Okamžite rozmýšľal, čím by ho mohol opäť rozosmiať. „Vieš, aký je rozdiel medzi anglickým pivom a anglickým čajom?“ nadhodil.

Vinnetou len spýtavo podvihol obočie.

„Žiadny. Nedá sa piť a nie je v ňom žiaden alkohol.“

V Apačovom hrdle zabublal srdečný smiech a Charlie sa pridal k nemu. Keď záchvat smiechu ustal, usadilo sa medzi nimi ticho, ale tentoraz nebolo také rozpačité. Opreli sa o vysokú kapotu jeepu a sledovali západ slnka. Dojan sa pustil do lovu hrabošov na lúke.

Podvečerný spev svrčka prerušila Vinnetouova otázka. „Je to pravda, čo sa o tebe hovorí?“

„Hm, a čo sa o mne hovorí?“ Charlie žmolil v prstoch steblo trávy, pravdepodobne si ani neuvedomujúc, že nejak zamestnáva prsty.

„Že pochádzaš z Nemecka.“

Charlie tušil, že na podobné otázky dôjde reč. „Áno, je to pravda. Ani po takmer siedmich rokoch v Amerike sa nedokážem celkom zbaviť prízvuku. Večná pripomienka niekdajšieho domova.“

„Hovorí sa, že z tvojej krajiny prichádza zlo. Že Nemci sú národom filozofov, ale že ľúbiť nevedia.“

,,Myslím, že to je trochu komplikovanejšie. Zlo nikdy neprichádza z krajiny, ale od ľudí, čo v nej žijú a čo ju spravujú. Predstaviteľ našej krajiny nebol dobrý. Ale jeden človek nepredstavuje všetky krásy Bavorska, ani zasnežené pohoria Saska, ani vianočné trhy v Drážďanoch. A už vôbec nie pivovarský priemysel. A či viem ľúbiť? To asi nech posúdia iní...“

Vinnetou ho pozorne počúval, než položil ďalšiu otázku. „Ako sa vlastne stalo, že si sa dostal do Ameriky?“

„Ľuďom väčšinou rozprávam pekne zaonačené príbehy o tom, ako som prišiel hľadať šťastie a dobrodružstvo. To všetko je síce svojim spôsobom pravda, ale prapôvodne som úplne jednoducho utiekol. V lete, v 38. Hneď po maturite. V Nemecku to totiž začalo byť horúce. Netúžil som skončiť medzi tými, ktorých odvážali tam, odkiaľ niet návratu. Tam kde ťa oslobodí práca...“

Vinnetou sa zamračil. „Ale tam predsa odvážali hlave Židov, Rómov, homosexuálov a mentálne postihnutých. Ale Šárlí je predsa kresťan, beloch a jeho myseľ je celkom v poriadku...“

Útrpne sa pousmial. „Akurát s dievčatami mi to nikdy nešlo.“

„Vinnetou tomu nerozumie. Indiáni sa na lásku pozerajú inak. Jednoduchšie. Je úplne jedno, či sa muž zamiluje do ženy, žena do muža, muža do muža, či žena do ženy. Nezáleží na tom, že niekto ostane bezdetný. Veď Stvoriteľ sa vždy postará o to, aby jeho deti prežili.“

,,Heh, tak toto Indiánom úprimne závidím.“

„Prečo si práve Vinnetouovi povedal celú pravdu?“ priblížil svoju ruku k jeho, až sa mu jemne obtrel o prsty.

„Ani neviem.“ vložil dlaň do tej jeho. „Možno preto, že tebe verím. Možno preto, že keď som s tebou-...“ len pomaly, Charlie! Vynadal sám sebe. Toto je zlé a nesprávne po absolútne každej stránke! Toto je to posledné, čo si môžeš dovoliť! Prečo sa vždy musíš nechať uniesť?! Tuším ti to pivo skutočne uškodilo! Rýchlo si vyvliekol ruku. Okamžite mu začalo chýbať teplo Vinnetouovej dlane, ale odignoroval to a rýchlo vstal. „Už... už budem musieť ísť. Ďakujem, bolo to... bol to fajn večer. Dojan!“ pískol na psa a sám sa rýchlo sunul do auta, takže pes sa dnu dostal cez otvorené okno spolujazdca. Kolesá jeepu zahrabali v tráve, čo sa Charlie tak rýchlo snažil odísť. Vinnetoua tam nechal stáť osamote, celkom zmäteného.

Ale ani rýchla jazda, ani chladný vzduch čo nechal prúdiť otvorenými oknami nedokázalo jeho myseľ schladiť natoľko, aby z nej dostal obraz čiernovlasého, tmavookého muža s rímskymi črtami tváre.

-

Sama našiel v kancelárii zhrbeného nad novinami.

„Sam? Máte na mňa chvíľočku?“ začal a žmolil si pri tom okraj rukáva na košeli.

„Ale isteže, posaď sa. Ako bolo v Mescalere?“

Charlie na neho vrhol jeden prekvapený pohľad, ale nakoniec mu ani neprišlo také čudné, že to Sam vie. „No, práve o to ide. Neviem ako na to zareagujete, ale prídete mi ako správny chlap, tak vám to poviem. Viete v poslednom čase som strávil s Vinnetouom dosť času. A ja viem, že to znie šialene, ale aj keď som ho iba teraz stretol, mám pocit, akoby som ho poznal už storočie! Ja...ja mám pocit... že ho milujem.“

Sam hodnú chvíľu mlčal a očividne plnú pozornosť venoval novinám. „Maslo v Európe po vojne zdraželo o 120 %! Fjuuu.“ obdivne zapískal.

„Um, Sam, počúvate ma?“

„Ale isteže, si zaľúbený až po uši. Gratulujem, greenhorn, si posledný, kto si to všimol.“

„Č-..čože? Vy... vy ma... neodsudzujete?“

Sam odložil noviny a vzdychol. „Pozri chlapče, viem, odkiaľ pochádzaš. Viem, ako sa dívajú na homosexuálov a ako sa k nim správajú. A vieš čo ti na to poviem? Nech idú do pekla. Všetci do jedného! Život je príliš krátky na to, aby si lízal med cez sklo. Myslím, že pri najbližšej príležitosti by si mal Vinnetouvi povedať, ako sa veci majú.”

„To nie je dobrý nápad asi tak z päťdesiatich dôvodov, Sam! Stále prebieha vyšetrovanie a okrem toho-...”

„Tuším máme návštevu.” prerušil ho Sam a o chvíľu sa vo dverách objavil Vinnetou, ten deň už po druhýkrát.

„Ak idem nevhod, môžem prísť neskôr…”

„Nie nie! Ty… ty si… ty si tu vždy vítaný.” Charlie okamžite vyskočil.

„Premýšľal som o tom, čo si povedal.“ vzal do rúk onú záhadnú škatuľku. „Že vyzerá ako umelecké dielo. Že je dokonalá. Ale nie tak celkom.“ prešiel prstami po ošúchanom rohu. „Vieš, niekedy umelci zámerne do svojich diel zasadzujú nedokonalosti, aby ukázali, že sú len ľudia. Ale niekedy tá nedokonalosť-...“ pohýbal okrajom, ktorý po chvíli povolil. ,“Má hlbší význam.“ vrchná časť krabičky sa otvorila a odkryla svoje tajomstvá.

„Vinnetou ty si génius!“ zvolal Charlie.

Chapter Text

Krabička ukrývala vreckový zápisník, s husto popísanými stranami. Charlie ho opatrne vybral a zbežne prelistoval. „To je-...“ začal.

„Denník.“ dokončil Vinnetou. 

Lenže práve v tej chvíli vtrhla do kancelárie akási žena s červenými kučeravými vlasmi. Podľa sporého a značne vyzývavého oblečenia, ktoré neponechávalo veľa priestoru na fantáziu si Charlie domyslel, že pracuje u Rosemary ako... radšej to ani nedomyslel. „Sam, Sam!“ volala vyplašene. „U Rosemary sa zase strhla bitka! Už vyťahujú nože...“ referovala.

Sam? Začudoval sa Charlie. Všimol si, že všetci v meste ho zvyknú volať proste šerif Hawkins, preto mu toto familiárne oslovenie, navyše od ženy očividne ľahších mravov, prišlo čudné. Nemal však teraz čas sa tým bližšie zaoberať.

Sam zavrčal a vzal si bundu. „Dofrasa, teraz sa musia začať mlátiť, zrovna, keď to začalo byť napínavé. A potom vraj, že časy Divokého západu dávno skončili! Počujte, vy dvaja!“ otočil sa na Vinnetoua a Charlieho, kým sa obliekal. „Pokúste sa z toho denníka vytiahnuť niečo užitočné. Musí tam niečo byť, keď si Grayson dal toľko námahy aby ho ukryl. Keď sa vrátim všetko mi zreferujte, ale nie, že sa sami pustíte do nejakej hlúposti!“ kládol im na srdce a potom už vybehol do nočnej tmy.

-

Charlie prelistoval stránky denníka trochu podrobnejšie. Zápisky boli chaotické a miestami písané tak roztraseným písmom, že boli nečítateľné, ale dalo sa vyrozumieť, že Elias mal obavy z vojny. Pokladal to za božie dopustenie, a tak chcel uľaviť svojej duši spoveďou. Kňazovi a cirkvi však asi príliš nedôveroval, a tak zvolil formu denníka, pretože papier znesie všetko. Šlo doslova o priznanie sa ku všetkým krádežiam a podvodom, zrade obchodných partnerov, kupovanie pod cenu a predávanie za nehorázne vyššie sumy, skrátka všetko zlé, čo kedy urobil. Lenže to potom vystriedali zápisky o prevodoch peňazí na účty ľuďom, ktorí boli predtým jeho obeťami.

Vrátil sa na začiatok, k prvej strane denníka, kde stálo Lk 19,8.

„Opäť nejaká šifra?“ zamyslel sa Vinnetou, ktorý mu celý čas nazeral cez rameno.

Charlie zavrtel hlavou. „Toto je tuším trochu jednoduchšie.“ prešiel k polici, kde mal odložených niekoľko svojich kníh a vybral odtiaľ vreckovú Bibliu, ktorú dostal od rodičov k prvému svätému prijímaniu. Nalistoval Lukášovo evanjelium, devätnástu kapitolu a ôsmy verš. „Tu Zachej vstal a povedal Ježišovi: Pane, polovicu svojho majetku rozdám chudobným, a ak som niekoho okradol, vrátim štvornásobne.“  prečítal. „Teraz už je to o niečo jasnejšie. Chcel konať pokánie. Dáva to zmysel. Mnoho ľudí sa zľaklo ďalšej Veľkej vojny, a tak vo veľkom začali rozpredávať svoj majetok v strachu, že prichádza koniec sveta. To vysvetľuje tú paranoju a strach. Mal pocit, že smrť číhala na každom rohu. A preto sa zbavoval svojho majetku, preto predával majetok a cennosti. Tie peniaze používal na pomoc ľuďom, ktorým ublížil.“ spájal si súvislosti. „Hmm, ale aj tak nás to ďaleko neposunulo. Tie mená, White Buffalo, Strong Horse, Red Jack... to nie sú Indiánske mená, skôr sú to nejaké prezývky...Okrem toho, zabiť ho mohol ktokoľvek z nich.“ Charlie mu to v hlave šrotovalo tak intenzívne, až zacítil tupú bolesť na čele. Nevedel určiť, či je to od premýšľania, alebo sa zas ozval šrám cez obočie.

„Nie celkom.“ ozval sa Vinnetou. „Pozri, posledné zápisky predtým, než sa začal polepšovať hovoria o predaji bani na území rezervácie Mescalero. Lenže okrem hlušiny a blata sa tam už nedalo vyťažiť nič.“

Charlie sa opäť vrátil k denníku. Baňa bola predaná Red Jackovi. Toho v denníku spomínal snáď najviac. Toho chudáka ošklbal zo všetkých najväčšmi.

Vinnetou sa medzitým bližšie pozrel na škatuľku a objavil, že pod poduškou, na ktorej ležal zápisník je ešte jedno dno. Tam objavil rôzne kúpne zmluvy a listy vlastníctva, záznamy o prevodoch peňazí, tentoraz však s pravými menami. Zaujala ho hlavne posledná, ktorej predmetom bola baňa na medenú rudu.

„Moment...“ Chalrlie sa zahľadel na svoju poznámkovú nástenku. „Tá baňa. Tá baňa bola predsa na meď. Meď je červenkastá. A Jack...meno Jack znamená húževnatý, snaživý...“ pohľad mu padol na vizitku ťažiarskeho priemyslu v San Patricu a zrazu mu to došlo. Otočil sa na Vinnetoua práve vo chvíli, keď on zdvihol hlavu k nemu, ich pohľady sa stretli. „Henry Sorensen je Red Jack!“ povedali nahlas obaja súčasne.

-

„Dobre, Sorensen možno má najväčší motív, ale predsa sám si povedal, že si s ním hovoril!“

„Veď práve! To on ma najväčšmi presviedčal, že vinu nesú Apači, pravdepodobne to všetko na vás narafičil. To on ho oskalpoval, on dopísal do prachu nápis Apache a potom ho zmazal, ale v skutočnosti chcel Grayson napísať S ako Sorensen... nepochybujem, že to bol on, kto na mňa vystrelil! Na jeho zbrani budú zvyšky prachu, takže sa dá dokázať, že sa z nej nedávno strieľalo.“

Hoci už bola noc, obaja nasadli do jeepu, v snahe čo najskôr chytiť vraha.

„Lenže ak by bol vinný, prečo by tak dlho po vražde ostával v meste?“ pochyboval Vinnetou.

„To neviem, potreboval vybaviť ešte nejaké obchodné záležitosti, chcel baňu opäť podvodne predať, aby mal aspoň nejaký zisk? Netuším. Ale určite má s vraždou niečo spoločné, na to stavím krk!“ nervózne tresol päsťou do volantu. „Um, keď toto šialenstvo skončí, pripomeň mi, že ti mám povedať niečo dôležité...“ zamrmlal.

Ani po niekoľkých okruhoch mesta však nemohli Sorensena nikde nájsť, tak sa rozhodli, že preskúmajú okolie onej bane, kde možno nájdu stopy, ktoré by im povedali, kde sa Sorensen nachádza, a čo ďalej plánuje.

Pomocou baterky prehľadávali okolie, ale nenašli nič užitočné. Preto sa Charlie odvážil vojsť aj hlbšie do štôlne. Pritom však stúpil na akýsi kábel, či drôt. Nevšimol si to však, za to si to všimol Vinnetou. 

„Šárlí!!!“ zvolal a vrhol sa k nemu, ale už bolo neskoro. Výbuch sa v dutej štôlni ozval stonásobne hlasnejšie, akoby sa celá hora roztrhla napoly. Mohutný výbuch im obom doslova vzal pôdu spod nôh a oni sa prepadli dnu, kde ich zasypalo sutinami a drevenými troskami.

Chapter Text

Ešte dlho po tom ako doznel výbuch a prach sa usadil, obaja ostali nehybne ležať, hoci boli celkom pri vedomí. Prvý sa začal dvíhať Charlie a posledné kúsky skladačky začali zapadať do seba. Preto sa Sorensen zdržal v meste ešte tak dlho po vražde. Pravdepodobne čakal na dodávky trhaviny, aby to tu mohol celé zničiť.

V hlave mu hučalo a v ušiach mu nepríjemne pískalo, čo boli následky výbuchu. Mal pocit, že škrabanec na tvári začal opäť krvácať, a že si vytvoril aj zopár nových škrabancov, ale inak vážnejšie zranený nebol. Otriasol hlavou, aby sa zbavil závrate, vyškrabal sa aspoň na kolená a snažil sa poobzerať. Nebolo však toho na pozeranie veľa, pretože baterka sa stratila niekde pod sutinami. Keď spadli do štôlne, zavalilo síce vchod, ale oni sami ostali aspoň v malej dutine. To bolo svojim spôsobom pozitívne, pretože mali aspoň nejakú zásobu kyslíka, hoci nevyzerala byť ktovieaká veľká. Ani o kvalite sa nedalo hovoriť, lebo vzduch bol presýtený zvýreným prachom, ktorý neustále dráždil na kašeľ a pálil v pľúcach. Nedalo sa odhadnúť, aká je priestor dlhý ani široký, ba ani to, aká hrubá je bariera sutín.

Zrazu začul neďaleko od seba zastonanie a on si bolestne uvedomil, že tu nie je sám. Došlo mu, že to preto je viac-menej v poriadku, lebo ho Vinnetou zakryl vlastným telom a tak väčšinu sily výbuchu schytal on. Po štyroch sa doplazil k miestu, odkiaľ počul ten hlas a Vinnetoua v tme skôr nahmatal, než uvidel.

„Š-Šárlí...si… v poriadku?“ zachripel, ale potom sa mu od vyčerpania a bolesti zlomil hlas a už z neho vyšlo len ďalšie zastonanie, hlavne, keď sa Charlie obtrel rukou o jeho bok.

Charlie zacítil na rukách niečo teplé a lepkavé a okamžite sa zhrozil. „Preboha, Vinnetou, krvácaš!“

„T-to n...nič. Maličkosť, Šárlí, neboj sa. “ vydýchol s námahou.

Teraz ešte viac ľutoval, že prišli o svetlo, pretože nemohol určiť rozsah zranenia. Mal síce vo vrecku benzínový zapaľovač, no bál sa, že oheň by im zobral vzácny kyslík. Preto urobil aspoň čo mohol. Zhodil z pliec bundu a vyzliekol si košeľu, z ktorej urobil aspoň provizórny tlakový obväz. Bundu mu zložil ako podušku pod hlavu.

„Žiaden strach. Pokúsim sa dostať nás odtiaľto.“ sľúbil mu pošepky a vstal. Hmatom sa pokúsil nájsť miesto, kde bol vchod do štôlne. Začal dohadzovať kamene a suť. Dlane si pritom rozodral až do krvi a pot z neho tiekol cícerkom, hoci ostal len v skampole. Ako sa však hovorí, práca chvatná, málo platná. Preto toto jeho chaotické odhrabávanie sutín malo za následok iba to, že sa na neho zrútila ešte väčšia dávka ruín. Zo stropu vystuženého dreveným trámom sa odlomil kus dreva a trafil ho do pravého ramena. Ozvalo sa nepríjemné puknutie a on sa s potlačeným výkrikom zrútil na zem k Vinnetouovi. Sťažka oddychoval. Teplá, mazľavá tekutina stekajúca mu po ramene a predlaktí mu naznačovala otvorenú ranu, ale prudká ostrá bolesť a pocit, že plece je v akejsi neprirodzenej polohe mu zas prezradili, že ide o vykĺbeninu, možno aj o otvorenú zlomeninu. Pokúsil pohýbať ramenom a okamžite to oľutoval, len-len že potlačil výkrik. Ostal teda nehybne ležať a snažil sa dýchať čo najplytšie.

Takto teda dopadli. Samovi sotva dôjde, kde sú a o pomoc niet ako volať. Skončili tu, pochovaní zaživa a on začínal mať akúsi zlú predtuchu, že im pomaly spolu s kyslíkom dochádza aj čas.

-

Najhoriša na tom všetkom bola tá bezmocnosť, ktorú Charlie pociťoval. Ležal tu celkom oslepený tmou a začínal sa chvieť zimou. Vinnetou sa tiež začal chvieť, lebo ním začala lomcovať ranová horúčka a striedavo strácal a zase naberal vedomie. Akosi podvedome sa prisunul trochu bližšie k Charliemu a oprel si rozhorúčené čelo o jeho nezranené plece.

„Trhavina.“ povedal v jednej z chvíľ, keď bol hore.

„Čo?“

„Trhavina. Sorensen musel čakať...na zásoby trhaviny...ktoré objednal, aby to tu mohol zničiť. Preto ostal v meste.“

Charliemu sa na perách usadil trpký úsmev. „Vieš, že som myslel na to isté?“

„Zvláštne, nie? Ako sa naše myšlienky dokážu zosúladiť.“ poznamenal.  „Predtým...chcel... chcel si mi... niečo povedať.“ zachripel.

„Teraz asi na to nie je najvhodnejšia chvíľa...“

„Vzhľadom k tomu, že možno sa už nedožijeme rána, tak mi to radšej povedz teraz. Aby si to neskôr neľutoval.“

„Tak... tak dobre. Vieš, Vinnetou ja...m-...mám ťa rád. Panebože, čo to trepem?! Milujem ťa! Milujem ťa a pravdepodobne ťa milujem už odkedy som ťa zbadal prvýkrát. Keď som si takmer privrzol prst do kufra auta, pretože mi učarovali tvoje oči tmavé ako horká čokoláda a tvoje vlasy, v ktorých čiernomodrých odleskoch sa odráža svit všetkých hviezd!“ vysypal zo seba.

„Ach, skutočne?“ hoci bol Apačov hlas tlmený, bolo počuť, že i jemu sa na perách usadil úsmev. „Keď som ťa zbadal ako vystupuješ z auta, mal som pocit akoby slnko zostúpilo na zem. Kvôli môjmu národu, nad hrobom svojho otca som prisahal, že sa nikdy nezamilujem. Ale zamiloval som sa, Šárlí. Zamiloval som sa do tvojich modrých očí, zlatých vlasov, do tvojej neuhasiteľnej túžbe po spravodlivosti. Spravodlivosti pre Apačov.“

„Mrzí ma to. Že som ťa do toho všetkého zatiahol. Ty si toho nemal byť súčasťou.“

„Pre Vinnetua to bude česť, keď bude môcť umrieť v náručí toho, koho ľúbil, keď už v ňom nemohol žiť. Ani tých pár dní.“

Bolo to nespravodlivé. Práve teraz, keď našiel niekoho, koho tak veľmi ľúbi a kto mu tú lásku opätuje, teraz keď našiel svoju spriaznenú dušu má o ňu prísť? Skôr než sa stihli riadne spoznať, skôr než o sebe zistili trochu viac, už majú takto nemilobohu zahynúť!

-

Hodiny sa lenivo vliekli. Boli tu uväznení  celkom bez ničoho. Charlie ani len pištoľ nemal. Služobnú zbraň nechal v aute. Taká nezodpovednosť! Možno by si skutočne zaslúžil prezývku greenohorn. Jediným ich spoločníkom bol Vinnetouov nôž za opaskom. S tým by toho veľa neodhádzal, ale zrazu sa mu nechcelo čakať na to, kým mu priateľ pomaly vykrváca v náručí a on sám najskôr zahynie od smädu. Po chvíli nôž skutočne nahmatal. Dokázal by to vôbec? Dokázal by mu priložiť nôž na hrdlo a ukončiť to bolestné trápenie a dopomôcť mu do večných lovíšť? A čo potom? Dokázal by udržať zakrvácaný nôž dosť pevne natoľko, aby si ho stihol priložiť k vlastnému krku? Zľakol sa tej otupenosti, ktorá sa ho začala zmocňovať.

Ruka sa mu bezvládne zosunula pozdĺž tela. To sa mu len zazdalo, alebo kdesi okolo seba niečo začul? Nadvihol hlavu, zadržal dych a sústredene načúval. „J...ja počujem štekanie.“

„To nič, Šárlí. Nie je žiadna hanba zblázniť sa pred smrťou.“

„Ale ja skutočne počujem štekanie!“ Charlie sa ešte trochu viac podvihol. „Je to možné? Dojan!“ zavolal do tmy a zahvízdal. Teraz sa štekanie ozvalo ešte zreteľnejšie, ale na Charlieho prekvapenie to nebolo zhora, ale zboku! Baňa teda musela mať ešte jeden otvor, ktorý bol skrytý, a o ktorom možno nevedel ani sám Sorensen. Charlie bol zrazu nesmierne rád, že s Dojanom radšej absolvoval kurz vyhľadávania ľudí pod sutinami, než vyhľadávanie drog.

Okrem štekania svojho psa začul z tej istej strany aj iné mnohé hlasy, medzi nimi však navýraznejšie Samov panovačný hlas, ktorý, zrejme záchranárov, poháňal k rýchlejšej práci.

„Vinnetou… Je tu Sam! Prišla pomoc! Len… musíme ešte… vydržať.”

Odpovede sa mu však nedostalo.

Akonáhle sa v stene sutín objavila malá štrbina, Dojan sa vrhol dnu, skočil Charliemu na hruď na vyoblizoval mu spotenú a dokrvavenú tvár. Charliemu to pravdaže vyrazilo dych a jeho rameno tiež intenzívne zaprotestovalo, napriek tomu ešte stihol psa pohladiť a pochváliť. Ale potom už ho, snáď od samej radosti, opustilo vedomie.

Chapter Text

Keď sa opäť prebudil a s námahou sa mu podarilo pootvoriť oči, všetko naokolo bolo biele. Steny, okná, posteľná bielizeň, obväz i šatka na jeho ramene. Cítil sa malátne a akosi unavene, no bola to príjmená, pokojná únava.

No tak ja som už asi v nebi... pomyslel si a pokúsil sa pohnúť. Ostrá bolesť v pravom ramene ho však hneď poslala z nebeskej blaženosti späť do reality tularoskej nemocnice. Nebeská biela zrazu dostala chorobne žltkastý nádych a miesto vône rajských záhrad, mu do nosa udrel nepríjemný zápach špiritusovej dezinfekcie. Pochopil, že malátnosť spôsobovali silné opiátové lieky. Aj napriek bolesti sa však pomrvil a pokúsil sa aspoň posadiť sa.

„Hej, hej, hej, chlapče, len opatrne...“ pár silných rúk mu pomohol vytiahnuť sa do sedu a napravil mu vankúš za chrbtom.

„Sam...“ zachripel. Staršieho priateľa poznal skôr podľa hlasu, než aby ho mohol rozoznať vizuálne.

„Tak, tak, synak.“ vzdychol a posadil sa späť do kresla celkom blízko postele. „Keď som povedal, aby si si nechal spraviť niečo aj na pravej strane, bol to len sarkazmus. Nemyslel som to vážne.“

Charlie sa musel uchechtnúť. „Budem si to do budúcna pamätať. To viete, s greenhornom musíte polopatisticky.“

Keď závoj liekov, čo mu zastieral myseľ trochu poľavil, pomaly sa začal rozpamätávať na posledné udalosti, aj vďaka ktorým sa dostal sem. Naraz sa, bolesť-nebolesť, prudko vymrštil a pokúšal sa vstať. „Sam! Vinnetou! Kde je Vinnetou?! Je v poriadku? Musím ísť za ním!“

„Ale no! Len pomaly, hrdina!“ Sam ho opatrne zatlačil späť na posteľ. „Vinnetou... no povedzme, že je nažive. Z pochopiteľných dôvodov odmietol ošetrenie v nemocnici, ale osobne som sa postaral o to, aby sa v bezpečí dostal domov, kde už si ho do parády vzala jeho sestra, ak sa nemýlim.“

To Charlieho trochu upokojilo. Zas sa teda položil. Privrel oči. No potom si spomenul na ďalšiu vec a opäť sa vymrštil.

„Sam! To všetko Sorensen! On je páchateľ...“

Sam mávol rukou. „Viem, viem, viem... už som kontaktoval okresného prokurátora a pripravil všetky materiály k prípadu. Čoskoro si ho prídu vyzdvihnúť.“

Charlie sa teda opäť položil na vankúš. „Vy...viete?“

„Samozrejme. Ako inak myslíš, že by sme vás našli, keby som nevedel, kde hľadať, ha? Ak sa nemýlim, kázal som vám len prezrieť denník a nájsť niečo užitočné, nie sa hneď púšťať do pátracej akcie! Našťastie ste všetky papiere nechali rozložené na stole, takže som sa mohol ľahko dovtípiť. Navyše bol Sorensen taký hlúpy, že na seba pritiahol pozornosť tým, že vyvolal v krčme tú bitku. Čo však nič nemení na to, že to bola od vás veľká ľahkomyseľnosť, len tak osamote sa vybrať do opustenej bane! Jazdiť si tu krajinou ako snúbenci na svadbu! No, hoci... keď sa tak na vás dívam... no nechajme to. Každopádne mi budete obaja zaviazaní životom až do smrti smrťúcej, to je vám dúfam jasné, meššúrs!“

Charlie si pokojne položil hlavu na podušku a nechal staršiho šerifa, nech sa nad ním durdí. Keď Sam skončil svoju nahnevanú tirádu, Charlie opäť pootvoril oko a pozrel na neho. „Sam, spravíte pre mňa láskavosť?“

„No to sa uvidí...“ zahundral Sam namrzene do hustých fúzov, keď videl, že jeho kázeň s mladíkom nič nerobí.

„Podpíšte za mňa reverz a poďme domov.“

„Obávam sa, že to tak jednoducho nepôjde. S tým ramenom budeš musieť dosť dlho odpočívať a-...“

„Ležať predsa môžem aj doma! A navyše ma pri tom nebude dusiť špiritus!“ zakňučal prosebne.

Čo mal chudák Sam robiť? Zúboženej tvári pokrytej chrastami, z ktorej vytŕčali len dve obrovské modré oči sa predsa nedalo nič odoprieť.

„Uvidím, čo sa dá robiť.“

Keď už bol takmer pri dverách, Charlie na neho ešte zavolal. „A Sam? Nemohli by ste sa ešte pekne usmiať na sestričku, nech mi nabalí na cestu trochu liekov od bolesti?“

„No to teda nemohol! To si veľmi rýchlo vyhoď z hlavy! Dosť budem mať roboty s falšovaním tvojho vyumelkovaného podpisu, na sestričky sa vyškieraj, prosím peken, sám! Občasná interakcia so ženskými ti predsa len nezaškodí, ak sa nemýlim!“ napaprčil sa a tresol dverami. Charlie sa musel smiať.

-

Ako sa obaja pomaly vliekli k šerifskej stanici, zbadali, že pred budovou stojí auto okresného prokurátora a z mestskej väznice vyvádzajú Henryho Sorensena.

Charlie trochu pridal do kroku. „Hej! Moment!“ zastavil službukonajúceho policajta a podišiel k vinníkovi. „Pán Sorensen, prečo ste zavraždili pána Graysona?“

„Pshaw! Vy sám to musíte vedieť najlepšie!“ odsekol.

„Okradol vás, však. A podviedol.“

„Obral ma až na kosť! A ešte to aj popieral, všivák jeden! Ešte aj v tú noc.“

„Nie, tak to nie je. On vám chcel všetko vrátiť.“

„Hlúposť! Elias by nebol nikdy nikomu vrátil ani halier!“

„Je to tak. Bál sa vojny. Tak sa dal na pokánie. Zabili ste človeka, ktorý sa chcel polepšiť.“ vysvetlil mu Charlie a potom ho už nechal odviezť. Ešte dlho však ostal akosi smutne hľadieť za autom víriacim prach.

„Tak veru. Pre dobrotu – na žobrotu.“ vzdychol Sam za jeho chrbtom.

Obaja sa potom usadili na hojdacích kreslách na verande a Sam doniesol dve pivá. Charlie si vytiahol cigaretu a zapálil si. Trvalo mu to aspoň dvakrát tak dlho ako obyčajne, keďže všetko musel zvládať len jednou rukou, čo ho viedlo k ešte väčšej nervozite. Konečne slastne vyfúkol dym a oprel si hlavu o čelo kresla. Nechal lúče poobedného slnka tancovať na svojej oškretej tvári. Zrazu mu však čosi napadlo a on sa škodoradostne uškrnul.

„Veru vám teraz nezávidím, Sam. Budete musieť robiť prácu za dvoch.“

„Ako to myslíš?“ skrčil huňaté obočie.

„No to viete, keď mám nepoužiteľnú pravačku, budete musieť napísať správu o vyšetrovaní aj za mňa.“ v tom videl jedinú výhodu svojho zranenia, pretože ak niečo na svojej práci miloval, bola to akcia a vyšetrovanie, a ak niečo nenávidel, bolo to statické písanie správ a nudná byrokracia.

„Ale kde, synku! To hravo zvládneš aj ľavačkou, ba jedným prstom!“ pokýval Sam hlavou. Pomaly vstal a šuchtal sa dnu do domu. Keď prechádzal okolo Charlieho postrapatil mu vlasy.

Charlie sa za ním nechápavo obzrel, a vtedy si všimol, že na pracovnom stole stojí nový novučičký... písací stroj. Krabica od neho ešte ležala v kúte miestnosti.

Charlie pochopil, že si sám na seba ušil bič. Zaklonil hlavu dozadu a frustrovane zavrčal.

-

Charlie sa síce dušoval, že bude odpočívať a šetriť sa, len keď ho pustia z nemocnice, ale pravdaže sa tak nestalo. Nebol skrátka zvyknutý len tak celý deň ležať a nič nerobiť. Nečinnosť mu skrátka nerobila dobre. Neprešli ešte ani tri týždne od tej nešťastnej nehody v bani, takže rameno mal ešte stále v šatke, hoci už bolelo menej. Práve sedel pri stole a prehrabával sa poštou, keď ho zaujal jeden list. Pečiatka bola zo saintlouiskej prokuratúry. Boli tomu asi dva týždne, čo využil nový písací stroj a napísal do svojho bývalého pôsobiska podrobnú správu o svojom postupe vyšetrovania i svojom predĺženom pobyte z dôvodu „pracovného úrazu“ a následnej indispozície. Pripojil tam však ešte aj jednu žiadosť, ktorej odpoveď mala byť obsahom onej obálky. Tak rýchlo ako sa to len dalo jednou rukou obálku otvoril a vybral z nej list. Zrak mu okamžite padol len na jedno slovo uprostred listu vytlačené hrubým písmom vyhovuje.

Na tvári sa mu rozžiaril radostný úsmev. Okamžite vstal a prešiel do malej kuchyne, kde začal prehľadávať všetky police a zásuvky. Našiel však len čokoládu, ktorá už bola spolovice načatá (výsledok jeho nočného nájazdu na kuchyňu) a balíček maslových sušienok. Nič moc, ale sušienky sú aspoň neotvorené. Pomyslel si a strčil si balíček do vrecka.

„Sam, na chvíľu si odskočím.“ oznámil Samovi, ktorý žmúril do dvojstránky športovej rubriky v novinách.

Mávol rukou akoby odháňal hmyz. „Choď, choď... a že pozdravujem Vinnetoua.“

Charlie sa zarazil, už-už sa nadychoval, že niečo povie, ale nakoniec sa len pousmial a uvedomil si, že ho vlastne ani tak veľmi neprekvapuje, že to Sam vie.

-

Dvere do náčelníkovho príbytku našiel pootvorené, takže ich opatrne odchýlil ešte viac a potichu vošiel.

Vinnetou sedel na posteli a Nšo-či mu vymieňala obväz na veľkej rane na boku. Keď ho Vinnetou zbadal, prekvapene zalapal po dychu. „Šárlí...“ vydýchol.

Charlie sa okamžite spätil. „J-ja... ak idem nevhod prídem neskôr!“ vyhŕkol.

„Nie!“ zastavil ho Apač a snažil sa vstať, no vzápätí sa mu tvárou mihol záblesk bolesti a on si zase sadol. „Ty nikdy nejdeš nevhod.“ pousmial sa. „Som rád, že si nažive.“

Nšo-či niekoľkokrát preskočila pohľadom z jedného na druhého a pochopila, že je tu teraz zrejme navyše.

„Áno, aj ja som rád.“ odpovedal Charlie.  „Umm, teda, že ty si nažive! Teda, je fajn, že aj ja som nažive, je to... príjemný bonus.“ zrazu zaľutoval, že nemá dochrámané obidve ramená, pretože keby mal obe ruky v šatke, aspoň by teraz nemusel rozmýšľať, čo s rukami. Strčil voľnú ruku do vrecka, kde nahmatal balíček sušienok. „Um, to je pre teba. Neviem síce, či podporujú liečenie, ale ku káve alebo čaju sú fajn...“ podával mu ich.

„To je milé. Vďaka...“ prijal ich.

Po chvíli rozpačitého ticha Charlie opäť začal. „Ja...požiadal som o trvalé preloženie do Tularosy, ako pomocný šerif. Vyhoveli mi.“

V Apačových očiach sa mihol záblesk veselých iskričiek. Inak však nijak nedal najavo svoje pocity. Čosi z tej povestnej indiánskej zdržanlivosti predsa len ešte ostalo v tomto červenom národe. „To sú dobré správy.“

„H-hej...asi hej.“ odpovedal Charlie rozpačito. Čo vlastne čakal? Áno, možno tam v tej jaskyni si vyznali lásku, no to bolo v ohrození života, kedy nikto nechce umrieť sám. Ale teraz už nič z toho nemuselo platiť. „No tak...snáď aby som zase šiel. Um...skoro sa uzdrav.“ pomaly sa otočil a odchádzal.

Nšo-či brata ostro šťuchla lakťom a významným pohľadom mu naznačila, aby sa rozhýbal, ak nechce aby mu Charlie odišiel.

„Šárlí?“ zavolal za ním Vinnetou a s námahou sa vytiahol na nohy.

„Áno?“ Charlie sa vrátil až príliš rýchlo.

„Nezostaneš na večeru?“

„Nezostaneš navždy?“ doplnila Nšo-či s potmehúdskym úškrnom.

„Eh, rád! Um teda, na večeru ostanem rád. Teda nie že by som nechcel ostať navždy, ja len-...“

Hoci mu to nešlo nijak ľahko, Vinnetou prekonal tých pár krokov, ktoré ho delili od Charlieho, vzal mu tvár do dlaní, aby ho snáď nenapadlo odtiahnuť sa a spojil ich pery do horúceho bozku, ktorý mu Charlie okamžite viac než ochotne opätoval.

„Ani nevieš, ako dlho som musel čakať, aby som toto mohol urobiť.“ zašepkal Vinnetou, keď sa od seba na chvíľu odtiahli.

„No, tak to by sme si ten čas asi mali vynahradiť, nie?“ odpovedal Charlie a teraz to bol on, kto si Vinnetoua pritiahol do bozku.

Chapter Text

Sam Hawkins sedel na terase vo svojom obľúbenom hojdacom kresle, fajčil svoju obľúbenú fajku a nastavoval tvár jesennému slnku, ktoré však cez hustú bradu a obočie snáď ani nepreniklo k jeho tvári.

Charlie, ktorého rameno sa už celkom dobre zahojilo pripevňoval na stenu novú tabuľu, tentokrát už so správnym nápisom SHERIFF´S OFFICE. Konečne našiel dokonale symetrické miesto pre tabuľu a pustil sa do pribíjania klincov, keď ho vyrušil dupot kopýt na udupanej hline mestečka. Obzrel sa za zvukom a takmer si tresol kladivom po prste, keď zbadal ako sa k nim na krásnom čiernom vraníkovi ženie Vinnetou.

„Nšo-či robila tekvicový koláč. Myslel som, že by si chcel kúsok ochutnať.“ vysvetlil, keď zosadol.

„Určite! Poď ďalej.“ pozval ho Charlie. ,,Urobím čaj.“

Potom ale všetkých troch zaujal chlapec, oný dvanásťročný kuriér, Wyatt Wylie.

„Hej, Wyatt, kam sa tak náhliš?“ volal na neho Sam.

„Pána Cadea, majiteľa zlatníctva, našli mŕtveho v jeho obchode! Najlepšie na tom je, že mu chýba ruka! Niekto mu odsekol pravú ruku od zápästia! Musím to rýchlo oznámiť miestnym novinám!“ vysypal zo seba, schmatol bicykel a už ho nebolo.

„Hm, ten už pomocnú ruku asi nikomu nepodá, ak sa nemýlim.“ zamrmlal Sam.

KONIEC (prvej časti?)