Chapter Text
Najláskavejší muž, akého kedy videla, práve sedel v jej čakárni. Sedel v jej čakárni a na nose mal Crowleyho slnečné okuliare.
Vidieť ho tam bol pre jej organizmus šok. Nečakala, že ho uvidí. Neozval sa dopredu. Nedohodol si stretnutie. Skrátka bol tam a zaujímalo ju, ako dlho už čakal.
Zdvihol pohľad smerom k nej, keď sa postavila do dverí svojej kancelárie. Usmial sa. Cítila ten úsmev v žalúdku, v hrdle, no nebolo to ako predtým. Bol to jemný, malý úsmev, nie ako predtým. Nebolo to nič iné ako pozdrav.
Ten úsmev bol ako ostrie noža zabalené vo vrstvách obväzu.
,,Slečna Tymiánová,” povedal a postavil sa. Vyzeral, akoby sa k nej chystal prejsť, dokonca tým smerom urobil malý krok, no potom zastal. ,,Už sme sa stretli, ak si spomínate.”
Áno, áno, spomínala si.
Z jej pohľadu, keď stála vo dverách, bola Azirafalova prítomnosť napriek Crowleyho neprítomnosti dobrým aj zlým znamením. Bolo to zlé znamenie, pretože to znamenalo, že nech sa mal Crowley akokoľvek, bolo to dosť strašné na to, aby ju Azirafal vyhľadal. A mohla len predpokladať, že ju vyhľadal bez Crowleyho vedomia. Na druhú stranu to bolo dobré znamenie, pretože to znamenalo, že nech bola Crowleyho situácia akokoľvek strašná, nebola strašná natoľko, aby bol Azirafal úplne zničený a celý bez seba. Prinajmenšom to znamenalo, že Crowley musí byť stále nažive.
Svoju náležitú starostlivosť si plnila, ako len mohla. Volala. Zanechávala odkazy. To bolo všetko, čo mohla spraviť pre klienta, ktorého okolnosti boli tak nezvyčajné ako Crowleyho. Počas tých dvoch týždňov, odkedy Crowley odišiel, sa jeho meno neustále objavovalo v jej pláne počas jeho bežného bloku. Nevedela ako. Nenaplánovala tie stretnutia a nebol to automatický systém. Predpokladala, že to bol nejaký úder mierený na ňu a bola z toho niečo iné ako naštvaná. Počas oboch týchto týždňov čakala obvyklých pätnásť minút, kým príde, a potom mu zanechala odkaz, že zmeškal schôdzu. To bolo jediné, čo mohla spraviť pre klienta, ktorého okolnosti boli tak nezvyčajné ako Crowleyho.
Aubrey Tymiánová vzala imaginárnu kartičku, na ktorú napísala Som skurvená babráčka a uistila sa, že je bezpečne uložená v jej kartotéke. Bola uschovaná vo viacerých kategóriách: bola zaradená pod ‘S’ ako Sama, pod ‘B’ ako Babráčka a pod ‘Crowley’. Bola uložená a mala tri samostatné zámky, ktoré mohla zamknúť, aby sa uistila, že uložená aj zostane.
,,Môžete mi chvíľku venovať?” spýtal sa Azirafal.
Vyzeral vystrašene a vyzeral nervózne. V jej spomienkach nebol ten typ stvorenia, ktoré by mohlo vyzerať vystrašene alebo nervózne. Prinútila sa sústrediť na pocit obväzu a pokúsila sa ignorovať to ostrie noža pod ním.
,,Iste,” povedala. Vrátila sa do svojej kancelárie a podržala mu dvere. ,,Poďte ďalej.”
Vlastne nechcela, aby šiel ďalej. Nechcela ho vo svojej kancelárii, vzhľadom na to, ako tam bol predtým. No bola to jediná možnosť. Bola to jediná možnosť, tak ho pozvala ďalej.
Mierne kývol hlavou, akoby bol vďačný. Bolo zvláštne pomyslieť na to, že stvorenie ako on by jej mohlo byť vďačné, vďačné za niečo tak prosté, ako je pozvanie do jej kancelárie počas jej pracovnej doby. Vošiel dnu. Nevedela, či sa naozaj zmenil tlak vzduchu, keď prešiel okolo, alebo či sa jej to len tak zdalo.
,,Dúfam, že ma nebudete považovať za drzého, keď si ich nechám na sebe,” povedal a ukázal na slnečné okuliare, akoby si myslel, že terapeutka, ktorá sa (kedysi) týždenne stretávala s Crowleym, nebude zvyknutá, že v jej kancelárii má niekto slnečné okuliare. ,,Myslel som, že by mohli…” Zarazil sa a začal odznova. ,,Nuž, ako to bolo minule. Myslel som…”
,,Ďakujem,” povedala, ani ho neprerušila, skôr sa zľutovala. ,,To je od vás veľmi pozorné.”
Azirafal nebol jej klient. Nemala s ním terapeutický vzťah. Ale aj tak bol v jej kancelárii. Bol osoba v jej kancelárii a videla, že sa bál. Videla, že bol nervózny. Bola profesionálkou a mala bohaté skúsenosti s prácou s tými, ktorí sa báli a boli nervózni. Mala bohaté skúsenosti s prácou s blízkymi svojich klientov, keď mali dôvod sa báť a byť nervózni.
,,Nech sa páči, sadnite si,” povedala.
V kancelárii Aubrey Tymiánovej boli dokopy tri stoličky: dve kreslá, ktoré boli primárnym zameraním, a počítačová stolička pri jej stole. Azirafal zastal a sledovala, ako sa jeho pozornosť presúva z jednej stoličky na druhú, na tretiu. Bol tak zdráhavý. Bol tak neistý, akoby sa bál, že toto bol nejaký test a nevedel, čo by sa stalo, ak by sa rozhodol zle.
Aubrey Tymiánová mohla byť trpezlivá. Ďalšie stretnutie mala až o hodinu a pol, takže mohla byť trpezlivá. Mohla byť trpezlivá, aby mohol toto rozhodnutie urobiť takým tempom, aké potreboval, aby sa cítil bezpečne. Napokon si sadol na tú najpochopiteľnejšiu stoličku, na tú, na ktorú si sadal takmer každý. Inými slovami, sadol si na Crowleyho stoličku.
Keď si sadol, uvedomila si, že nechcela oproti nemu sedieť. Ostala stáť.
,,Musím povedať, že je to trochu zážitok. Myslím tým mať ich na sebe.” Rozprával, pomyslela si, pretože si nebol istý, čo povedať. ,,Nikdy som veľmi neuvažoval nad tým, aké to musí byť, nosiť ich v takomto prostredí. Vždy som len predpokladal…”
Z toho ako sedel vedela, že netušil, čo robiť s rukami. V jej spomienkach nebol ten typ stvorenia, ktoré by mohlo byť rozpačité.
,,Nuž, predpokladám, že musíte vedieť, prečo som tu,” povedal.
,,Asi áno, ale tiež nechcem robiť predčasné závery. A tiež…” Rýchlo sa mykla, pretože toto bude nepríjemná komplikácia. ,,Musím vám povedať, že nemám povolenie vám nič prezradiť. Môžem si vypočuť, čo chcete povedať, no nemôžem vám ani potvrdiť ani vyvrátiť, či je niekto mojím klientom.”
,,Och.”
Crowley by sa jej bol vysmial. Vysmial by sa jej do očí, alebo sa uškrnul tým svojím spôsobom. Bol by neúprosný, až kým by ju neprinútil uznať, aké to bolo smiešne, že odmietala pripustiť niečo, o čom obidvaja vedeli, že je očividne pravda. Azirafal už tam predtým bol. Už tam predtým bol aj s Crowleym. Táto právna formalita naozaj bola smiešna a Crowley by na ňu neustále tlačil, až kým by to nepriznala. Ako videla, Azirafal to skrátka prijal.
,,Môžem vám na to dať papiere,” povedala. ,,Musíte len dostať podpis a potom sa s vami môžem rozprávať.”
,,Papiere,” povedal to ako otázku.
Prikývla. ,,Ide len o prosté zverejnenie informácií. Iba jedna strana. Potrebuje to len tie podpisy.” Papierovanie bolo jednoduché, no mala silné podozrenie, že získavanie toho hlavného podpisu nebude.
,,Ach, tak teda…” Jedna z jeho rúk sa rozochvene zdvihla k slnečným okuliarom a začala sa s nimi hrať. Necítil sa v nich pohodlne. Nepasovali mu na tvár. ,,V tom prípade by ste to mohli skontrolovať ešte raz?”
,,Čo?”
,,Vaše spisy,” povedal. Jeho tón bol čoraz istejší. ,,Mohli by ste skontrolovať, či už tie papiere nemáte v spise?”
Vedela, že nemá.
,,Len to prosím skontrolujte.” Kývol hlavou, akoby bol plný nádeje, akoby mu stálo za to na tom trvať. Neublížilo by jej to skontrolovať, a tak mu to dopraje.
Prešla k svojej kartotéke, odomkla ju a otvorila správny priečinok. Naskenované kópie uchovávala v zašifrovanom priečinku vo svojom počítači, ale pre Azirafalovo dobro si myslela, že najlepšie bude hľadať spôsobom, ktorý mohol poľahky vidieť. Prelistovala dokumenty, ktoré mala v spise a… A našla to.
Alebo aspoň našla to, čo predpokladala, že by to malo byť.
,,Toto nie je…” Zamračila sa. Pozrela späť naňho. ,,To je v latinčine?”
,,Ach. Jasné. Áno. S tým sa už skončilo, že?” Neznel úplne rozrušene. ,,Skontrolujte to ešte raz, možno ste to len zle prečítali.”
Skurvení démoni a anjeli.
Sklopila späť pohľad a áno, mal pravdu: dokument nebol v latinčine. Bol v angličtine, aspoň v akejsi angličtine. Bol v angličtine a mal čosi, čo sa veľmi podobalo jej podpisu. A mal značku, ktorá bola nepopierateľne Crowleyho podpisom.
,,No, pozrime sa na to,” povedala sucho.
,,Vidíte?” Znovu znel tak nádejne. ,,Ako ľahko sa niečo také v zmätku jednoducho stratí, až kým nemáte príležitosť to ísť hľadať.”
,,Jasné,” povedala.
Ak by v tom kresle sedel Crowley a ak by bola stanovená potreba riadnej dokumentácie, jej absencia by znamenala koniec diskusie. Azirafal bol však iný. Crowley vždy trval na tom, aby sa hralo podľa jeho pravidiel; pochopila, že Azirafal robil niečo iné.
Bolo to to, čo potrebovala. Malo to podpisy, alebo aspoň približne. Bolo to po anglicky, alebo aspoň približne. Bola to pozlátka poctivosti, ktorú mohla použiť na to, aby si predovšetkým dovolila urobiť to, čo chcela.
Vložila dokument späť do spisu, zatvorila ho. Pomyslela si, že sa presunie späť ku kreslám, no rozhodla sa opačne. Nechcela ostať stáť, mala z toho zlý pocit. Ale tiež nechcela sedieť oproti nemu na svojom zvyčajnom mieste, kde sedela, keď tu bol naposledy. Aj z toho by mala zlý pocit. A tak si namiesto toho sadla na počítačovú stoličku pri svojom stole.
,,Dobre, porozprávajme sa,” povedala. ,,Povedzte mi, čo sa deje.”
Jej stôl nebol otočený tak, aby ju niekto sediaci v jeho kresle poľahky videl. Ak by na tej stoličke sedel Crowley, posunul by ju, aby jej videl do tváre, alebo by sa na ňu chmúril, kým by sa nepohla, alebo by sa skrátka postavil a začal pobehovať. Azirafal nie. Namiesto toho sledovala, ako sa na stoličke skrútil a otočil krk tak, aby jej pozeral do očí. Vyzeralo to nepohodlne. Rozmýšľala, či sa anjeli mohli cítiť nepohodlne.
,,Celé je to moja vina,” povedal a vyzeral, že ho to bolí. Nemohol sa prestať hrať so slnečnými okuliarmi. Bolo to tak zrejmé, že ich nerád má na sebe. ,,Som tu, lebo… no. No, zaujímalo by ma, či chodíte niekedy na domáce vizity?”
,,Nie, obávam sa, že nie,” zaklamala.
,,Nezvážite to?”
Neustále sa hral s tými okuliarmi. Vyzeralo to takmer ako nutkanie, akoby nevedel, ako prestať. Nepasovali mu na tvár a bolo tak veľmi očividné, že anjeli sa ozaj mohli cítiť nepohodlne, bolestivo nepohodlne. Vyzeral tak vystrašene a znel tak nádejne. Znel nádejne spôsobom, ktorému rozumela. Bol to typ nádeje, ktorý človek cíti, keď jedinou inou možnosťou je zúfalstvo.
Bol tou najmocnejšou skurvenou bytosťou, akú kedy stretla, a bol tu, pretože sa nemal na koho obrátiť.
,,Pozrite,” povedala a snažila sa, aby si jej hlas zachoval súcit. ,,Myslím, že si ich môžete dať dole, ak chcete.”
,,Ste si istá?” opýtal sa. Bol to ten najláskavejší muž, akého kedy videla.
,,Majte ich poruke.” Pokúsila sa usmiať. ,,Ale myslím, že budem v pohode.”
S týmto váhal tak isto, ako s čímkoľvek iným. Nepamätala si, že by vyzeral tak váhavo, nie keď ho videla s Crowleym. Hoci musela uznať, že ho veľa nevidela a jej spomienky z toho dňa neboli spoľahlivé. Počkala, kým si stiahol slnečné okuliare, kým ich zložil. Spravil to so sklopenými očami, a nechal ich sklopené aj keď ich skladal. Nechal si ich poskladané v rukách.
Uvedomila si: boli pre neho drahocenné. Boli to Crowleyho okuliare, a tak pre neho boli samozrejme drahocenné. Azirafal bol plný nádeje, pretože jeho jedinou alternatívou bolo zúfalstvo.
Zdvihol zrak a ona potlačila strhnutie.
Nepotrebovala sa strhnúť. Bola v poriadku, aspoň zatiaľ. Videla jeho oči a boli to iba láskavé oči. Nôž bol zabalený v obväze. Pomyslela si, že možno niečo robí , aby jeho oči ostali jednoducho láskavé. Alebo, pomyslela si, možno niečo robil predtým , a teraz to jednoducho nerobil. Tak či onak, videla, že bol vďačný a zároveň mu odľahlo, že už na sebe nemá tie okuliare. Bolo tak zvláštne pomyslieť si, že to bol niekto, kto mohol vďaka nej cítiť vďačnosť a zároveň úľavu.
Mali kopu práce.
,,Povedzte mi o jeho stave. Ako sa má?” spýtala sa.
Tvárou mu prebehla tlmená úzkosť a potom povedal: ,,Nespáva.”
,,Dobre.” Nevedela, čo si o tom myslieť. ,,Myslela som, že ani jeden z vás v skutočnosti nepotrebuje spať.”
,,Nie. Teda, áno. Áno, máte pravdu. Ale viete…” Toto bol ten bod, pomyslela si, kedy by Crowley zasiahol, aby konverzáciu urýchlil. Ale Crowley tu nebol a Azirafal to musel zvládnuť sám. Musela sa zamyslieť: ak by najprv stretla Azirafala, ak by ako stálicu brala Azirafala a Crowleyho ako toho druhého, čo by mohla uvidieť, čo Crowleymu chýbalo, keď tam nebol Azirafal? ,,Tvári sa, že spí. Celý čas je v posteli. Teda, v posteli alebo skoro tak. Ale v skutočnosti nespí. Viem to.”
Prikývla. Prikývla, aby povedala: počúvam . Tiež prikývla, aby povedala: verím vášmu úsudku . Nebol jej klientom, ale mala odborné oko na pozorovanie a posudzovanie tých, ktorí prišli do jej kancelárie. Mala odbornú spôsobilosť rozoznať, aký typ prikývnutia treba dať niekomu, kto prišiel do jej kancelárie.
,,Urobil to už niekedy?” opýtala sa.
,,Nie som si istý.”
,,Prečo ste povedali, že je to celé vaša vina?”
,,Čože?” Bol zmätený, len na chvíľu, kým sa mu nepodarilo ju pochopiť. Potom sa zatváril rozladene. ,,Och, je to tak, všakže? Mal som… No, jednoducho som si myslel. Myslel som si, nový svet a tak.”
Netušila, čo sa snažil povedať. Predtým si myslela, že hodina a pol bude stačiť. Teraz si nebola tak istá.
,,Budem vás musieť poprosiť, aby ste to objasnili,” povedala.
,,Mohol som to tušiť.”
,,Há.”
,,Vždy dostáva bláznivé nápady a trvá na nich, však?”
,,Mhm.”
,,A ja. No. Viem. Viem ako to chodí. Ale myslel som si.”
Oveľa ťažšie bolo byť trpezlivá, keď počúvala niekoho, kto nebol klientom. ,,Neviem, čo sa mi snažíte povedať,” odvetila.
,,Ach!” Teraz vyzeral prekvapene. Vyzeral prekvapene a zdalo sa, že ho to rozptýlilo od jeho nervozity. ,,Odpusťte, len som predpokladal, že to viete. Vlastne som si myslel, že o tom s vami hovoril.”
Tak už to vyklop , pomyslela si a potom ju to zamrzelo. Dúfala, že to na nej nebadal.
,,Viete, preberali sme možnosť, že sa k sebe nasťahujeme,” povedal.
Ježiši, kurva , pomyslela si. A naozaj si želala, aby si to nebola pomyslela. Ani to nič neznamenalo , a želala si, aby si to nebola pomyslela. Želala si, aby si to nebola pomyslela a bolo tu ešte niečo, na čo musela myslieť. Bolo tu ešte niečo, vlastne veľa iných vecí, na ktoré potrebovala, aby jej myseľ myslela.
,,Ak mám byť úprimná,” povedala a dávala si veľmi záležať, aby si zachovala prostý výraz, ,,myslela som si, že vy dvaja už spolu žijete.”
,,Och, nuž.” Začínal sa červenať? Naozaj sa anjeli červenali? ,,Väčšinou možno ako praktická záležitosť. Stále máme svoje samostatné miesta.”
,,Dobre. Dobre.” Niekoľkokrát otvorila a zatvorila ústa, zatínala zuby, aby sa jej ľahšie premýšľalo. ,,Kto to navrhol ako prvý?”
,,On, samozrejme.”
Samozrejme.
,,Kedy?”
,,Už to asi bude pár mesiacov.” Pokúsil sa zmeniť v kresle polohu, no nemohol toho veľa urobiť. Zariadila to tak, že sa musel otočiť nabok, aby ju videl, že sa musel vykrútiť do nepohodlnej polohy, aby ju videl. Toto mu urobila.
Snažila sa prepracovať cez tú časovú os. Bola nejasná, ale nie až tak nejasná. Bola to celkom jasná časová os.
Ježiši, kurva , pomyslela si znova a naozaj si želala, aby s tým prestala.
Pre psychoterapeuta ako Aubrey Tymiánová je dôležité nezabudnúť, že životy jej klientov sa nikdy nezastavia. Pokračujú vo svojich životoch, rozhodujú sa a menia, prekvitajú alebo tápu, napriek všetkej tej práci v jej kancelárii – a občas aj kvôli práci v jej kancelárii. Je ľahké na to zabudnúť, spohodlnieť, zaspať na vavrínoch. Toľko z toho, čo sa stalo tu , v tejto miestnosti, mohlo byť okázalé a nápadné, ľahké vidieť a sústrediť sa naň a mohlo byť ťažké nezabudnúť, že to bola len jedna hodina do týždňa z celého klientovho života. Bola to len jedna hodina do týždňa a ostatných hodín bolo tak veľa. Ostatných hodín bolo tak veľa najmä, keď medzi jedným a druhým sedením bol celý mesiac. Bolo ľahké zabudnúť, že v klientovom živote toho bolo oveľa viac a bolo ľahké sa na klienta spoliehať, že spomenie niečo z tých všetkých ostatných hodín, ktoré si vyžadovali ich spoločnú pozornosť. Bolo ľahké spadnúť do pasce očakávania, že klient bude úprimný a otvorený.
Anthony J. Crowley, ten vydesený, traumatizovaný hajzel a obeť v tvare démona k nej nikdy v živote nebol úprimný a otvorený. Keď sa prvýkrát stretli, mala ho za klamára. Videla, že sa skrýval, že sa vždycky skrýval, a potom si v určitom okamihu dovolila na to zabudnúť. Dovolila si prestať hľadať jeho tiky, čo by ho prezradilo, každý náznak toho, že pod povrchom toho bolo viac, čo jej nechcel dovoliť vidieť. Dovolila si zabudnúť, že hlboko vo svojom vnútri potajme dusil čokoľvek, čo až príliš bolelo alebo malo potenciál ať príliš bolieť, všetko, na čom mu záležalo, všetko, čo sa až príliš bál vypustiť von. Dovolila si zabudnúť, že jeho úprimnosť bola vždy jeho menou, a že ju vždy dával ako almužnu, jedine tak, aby sa cítil pod kontrolou a tým aj v bezpečí. Dovolila si zabudnúť.
Mala schovanú kartičku, mala ju odloženú, mala ju pod zámkom, zapísanú pod ‘S’, ‘B’ a ‘Crowley’.
,,Vlastne navrhol, že by sme sa mohli odsťahovať z Londýna,” povedal Azirafal. Vyzeral previnilo. Znej nádejne spôsobom, ktorý maskuje zúfalstvo. ,,Rozprávali sme sa o chalupe na nejakom peknom mieste, možno na vidieku.”
Ježiši kurva.
Dotlačila ho do toho, aby začal spracovávať svoj pád. Dotlačila ho, aby ho pripustil, aby o ňom hovoril, aby o ňom premýšľal. Dotlačila ho, aby svojmu pádu čelil práve vtedy, keď sa snažil preplaziť do neba o ktorom mal strach, že si ho nezaslúži.
Kurva , pomyslela si. ,,Dobre,” povedala. Zhlboka sa nadýchla a obrátila hlavu nabok. Obrátila hlavu, aby si dala príležitosť nájsť cestu, nájsť smer, premýšľať a vymyslieť stratégiu. A potom otočila oči späť k Azirafalovi.
,,Dobre,” povedala zasa.
Mala podklady. Vždy mala tieto podklady. Mala ich nablízku. Boli to podklady, ktoré dávala blízkym svojich klientov, keď to považovala za potrebné. Boli to podklady, o ktorých vedela, že môžu byť desivé a hrozivé. Vedela, že to sú podklady, ktoré sú menej desivé a hrozivé ako okolnosti, ktoré ju viedli k tomu, aby ich blízkym svojich klientov dávala. Zobrala ich a potom sa so stoličkou odsunula od stola bližšie k nemu.
Mala scenár, scenár, ktorého sa držala, keď musela blízkym svojich klientov dať tieto podklady. Nebol to dokonalý scenár a bol to scenár určený pre ľudí. Ale bol to scenár a scenáre boli utešujúce.
,,Mali by ste vedieť,” začala a vedela, ako svoj hlas nastaviť. Nebol to jej chlácholivý, tíšivý hlas. Bol to jej hlas, ktorý znamenal toto je vážne . Bol to jej hlas, ktorý znamenal: Toto je vážne, ale som tu s vami a môžete mi veriť. Vedela, ako tento hlas použiť. Vedela, čo s týmto hlasom dokáže urobiť. ,,Chápem, aké ťažké to pre vás je. Ja rozumiem. Nie je spravodlivé, že ste v tejto situácii a nie je spravodlivé, že budete musieť byť dosť silný, aby ste ju prekonali. Ale vy ste, zvládnete to a som tu na to, aby som vás podporila. Dobre?”
Videla, ako sa mu rozšírili oči. Boli to vystrašené oči. Do vystrašených očí sa vedela pozerať.
,,A tiež sa chcem uistiť, že rozumiete,” pokračovala, ,,že je mojou úlohou robiť si starosti o všetkých spôsoboch, akými sa to môže pokaziť. To je moja práca. Takže teraz sa porozprávame o najhorších možných prípadoch a budeme hovoriť o bezpečnostných opatreniach.”
Vyzeral skľúčene. Oči sa mu rozšírili ešte viac a vyzeral skľúčene.
Zhlboka sa nadýchla. Bol to ten očividný, teatrálny hlboký nádych, ktorý mal upútať pozornosť druhého. Do širokých, skľúčených očí niekoho, kto mal strach, sa vedela sa pozerať.
,,Ide tu len o opatrnosť,” pokračovala. Toto bolo vážne, bola tu preňho a on jej mohol veriť. ,,Znova, len bezpečnostné opatrenia, pretože mojou úlohou je premýšľať o najhorších možných prípadoch. Rozumiete mi?”
Prikývol. Videla, ako prikývol a pomyslela si, že to spravil len preto, že mu položila otázku, len preto, lebo si myslel, že to sa od neho očakáva. Pomyslela si, neprikývol, pretože to naozaj chcel. Neprikývol, pretože jej naozaj rozumel. Sledovala, ako sa mu prsty nutkavo a neúprosne ohýbali a skrúcali okolo slnečných okuliarov, ktoré stále držal v rukách.
,,Ste silný, Azirafal,” povedala zľahčujúco. Videla na ňom, že nevedel, že to bolo zľahčovanie. ,,Teraz sa vás budem musieť spýtať na pár otázok a budeme musieť spolupracovať. Otázky, ktoré mám, neboli určené pre osoby, ako ste vy a Crowley. Takže vás poprosím, aby ste pozorne počúvali a musíte mi povedať, či by som sa mala namiesto toho pýtať nejaké iné otázky.”
Počúval, ale so spracovaním sa trápil. Trápil sa. Vedela, ako sedieť, vedela, ako znieť, vedela, ako sa druhému pozrieť do očí, akoby chcela povedať: To nič, že sa trápite, pretože som tu pre vás a ja sa netrápim.
,,Dobre?” spýtala sa.
,,Áno,” zašepkal.
,,Prvá otázka. Má prístup k nejakým strelným zbraniam?”
,,Čože?” Vyzeral zmätene. Iste: tieto otázky neboli určené pre osoby ako je on.
,,Toto je Amerika, prepáčte. To je vždy naša prvá otázka. Myslím, že tým chcem povedať, má prístup k niečomu, s čím by si mohol ublížiť?”
Videla odpoveď. Videla mu ju v očiach. Do očí niekoho, kto bol zdesený, sa vždy vedela pozerať.
,,Druhá otázka. Dobre? Druhá otázka. Môžete to pred ním skryť?”
Premýšľal pomaly. Teraz bol príliš vydesený na to, aby premýšľal akokoľvek inak, než pomaly. Rozumela tomu. Bola zvyknutá na svojho klienta, ktorý by zrýchlil ako len vládal, aby predbehol čokoľvek, čo ho mohlo rozrušiť, ale teraz čelila niekomu, kto spomalil ako len vládal, aby sa vyhol čomukoľvek, čo ho mohlo ohroziť. Bola to otázka tempa.
Chvíľu trvalo, kým pochopil jej otázku, kým sa ňou prepracoval, kým si premyslel svoju odpoveď. Ale potom prikývol.
Kývol jej, a tak mu kývla tiež. Pracovala na tom, aby ho nestratila.
,,Dobre. Tretia otázka. Nebude to trvať večne. Ešte pár otázok, nič viac.” Znovu naňho kývla. Dokázala udržať jeho očný kontakt. ,,Tretia otázka. Čo urobíte pre to, aby ste sa postarali o seba?”
Túto otázku, ako videla, nevedel rozanalyzovať. Videla, že ju nevedel pochopiť. Videla, že to bola otázka, ktorá mu nikdy predtým nenapadla, na ktorú mu nikdy predtým nenapadlo skúsiť odpovedať. Nebol jej klientom, ale bol v jej kancelárii, sedel pred ňou a bol vydesený a nemohla si pomôcť, ale videla ho ako dieťa, dieťa, ktorému nikdy nebolo dovolené sa naučiť, ako žiadať o uspokojenie svojich potrieb. Nemohla si pomôcť, ale pocítila všetky tie spôsoby, ktorými sa jej srdce mohlo úplne rozlomiť. Nemohla si pomôcť, ale cítila sa tak, no jej úlohou teraz nebolo to dať najavo.
,,Je to ťažké,” povedala. ,,Je to veľmi ťažké a budete sa musieť o seba postarať. To musí byť ústredná časť nášho plánu, Azirafal. Takže tam začneme najprv. Dobre?”
,,Dobre,” súhlasil a jeho hlas bol slabý a rozochvený. Bol tou najmocnejšou skurvenou bytosťou, akú kedy stretla, a jeho hlas bol slabý a rozochvený. Načiahol sa po vreckovku bez toho, aby položil slnečné okuliare, a potom si ňou pretrel oči.
Museli sa venovať praktickým záležitostiam. Mali veľa práce. Mala podklady, ktoré mu musela vysvetliť, odovzdať a museli rozobrať nepredvídané udalosti. Musela mu pomôcť vypracovať plán sebastarostlivosti. Toto bola jej práca. Aubrey Tymiánová možno mala kartičku schovanú pod zámkom a uloženú pod ‘S’, ‘B’ a ‘Crowley’, ale stále vedela, že mala prácu.
V jednej chvíli sa musela ospravedlniť, aby poprosila svojho ďalšieho klienta, aby sa preplánoval. Bolo to v poriadku, pretože to bola Maya a Maya bola nízkoriziková. Maya bola veľmi nízkoriziková a bola veľmi nízkoriziková, odkedy jej sestru pred mesiacmi našli zázračne živú a zdravú po tom, čo bola roky stratená na mori. Maya bola nízkoriziková, a tak bolo v poriadku poprosiť ju, aby sa preplánovala, pretože plán profesionálneho terapeuta ako Aubrey Tymiánová bol vždy v prvom rade postavený na veci rizika.
Keď boli hotoví, keď bol Azirafal uzemnený, keď mali plán a ona cítila, že ho môže bezpečne nechať odísť, sledovala, ako sa postavil. Sledovala, ako prešiel k dverám, ako silne a pevne držal v ruke tie slnečné okuliare. Sledovala, ako postával pri dverách a vyzeral tak vystrašene, váhavo a neisto. Sledovala ho a nevedela pochopiť, ako mohla takáto bytosť existovať tak dlho ako on a stále nevedieť, že bol dobrý, že bol dosť dobrý, že bol viac ako len dosť dobrý, že bol dobrý presne tak, aký bol.
,,Azirafal,” zavolala na neho, keď váhavo a neisto postával vo dverách. Otočil sa, aby na ňu pozrel a mal oči, do ktorých sa vedela bez strachu priamo pozerať.
Nebol jej klientom, ale bol osobou a trpel a ona potrebovala, aby pochopil, že dokázal byť odvážny.
,,Ste silnejší, ako si myslíte,” povedala, myslela to vážne a vedela, že je to pravda. ,,Verím vám. A viete, že aj Crowley vám verí.”
Toľko mu toho mohlo prejsť tvárou, všetko v jednom okamihu a stačilo to na to, aby jej to úplne rozlomilo srdce na dve polovice.
***
O štyridsaťpäť minút neskôr sa jej rozsvietil telefón v kancelárii. Nezazvonil. V kancelárii mala len jeden telefón so zapnutým zvonením a jej kancelárska linka to nebola. Ale kancelárska linka sa rozsvietila, keď prichádzal hovor a ona spoznala medzinárodný kód, tak to zdvihla.
,,Vydesili ste Azirafala,” povedal. Hlas mal zastretý, ospalý a omámený. Azirafal povedal, že nespal. To nebolo dobré.
,,On už bol vydesený,” odvetila.
,,Nemám rád ľudí, ktorí desia Azirafala,” povedal.
Dobrou vecou bolo, že pri telefonovaní mohla spraviť hocikoľko grimás a zagúľať očami tak uštipačne, ako potrebovala.
,,Rada vás počujem,” povedala.
Ozvali sa zachrípnuté a nezreteľné zvuky mrzutosti a potom sa hovor prerušil.
Ruky sa jej chceli triasť, ale nedovolí im to. Čeľusť sa jej chcela zaťať, ale nedovolí jej to. Zhlboka dýchala a oči upierala na hodiny. Pätnásť minút, to bol jej štandard. O pätnásť minút mu zavolá späť.
Ale nemusela. Netrvalo ani dvadsať sekúnd a zazvonil jej telefón, jej druhý telefón. Bol to ten telefón, ktorého zvonenie mala vždy zapnuté, jediný telefón, ktorý si priniesla do kancelárie a ktorému dovolí vyzváňať. Bol to jej mobil, ten, ktorý nikdy nemal zazvoniť. Bol to mobil, ktorého číslo dávala svojim klientom.
Zodvihla to.
,,Povedala som, že vás rada počujem.”
Bol ospalý a omámený, napriek tomu, že údajne nespal. Bol ospalý a omámený a to znamenalo, že takýto telefonát môže trvať veľmi dlho.
,,Zavolal som vám,” povedal.
,,Áno. Áno, zavolali ste, ja som zdvihla a som rada, že vás počujem.”
Zavolal jej. Už predtým mu povedala, že existuje len jedna situácia, kedy by mal na toto číslo volať. Už predtým mu povedala, že ak by zavolal na toto číslo, znamenalo by to len jednu vec. Zvonenie tohto telefónu bolo vždy zapnuté, pretože toto bol telefón, ktorý vždy zdvihla. Toto bol telefón, ktorý vždy zdvihla a nezloží, ako dlho to bude treba.
Nechá ho na linke. Uistí sa, že bude rozprávať. Nechá ho na linke, nechá ho rozprávať a bude v tom pokračovať, až kým si nebude istá, že vidí, že pre nich existuje spôsob, ako sa pohnúť vpred.
Toto bola jej práca. Na toto bola vyškolená. Bolo to niečo, na čo sa napriek akémukoľvek tréningu na svete človek nemôže cítiť profesionálne pripravený. Bolo to niečo, čo vždy, vždy človeka donútilo zaradiť kartičky pod ‘S’ a ‘B’. Ale bola to jej práca a presne na to tu bola.